Ústavný súd: Kde je sudca?
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má byť pilierom spravodlivosti a ochrany práv, už takmer dva roky operuje v neúplnej zostave. Chýba mu jeden sudca, a to nie je len predmetom administratívnej nevyriešenej otázky, ale dramaticky ovplyvňuje jeho funkčnosť a efektivitu. Predseda ÚS, Ivan Fiačan, sa ostro vyjadril, že absence sudcu je skôr symptomatická pre zložitú situáciu v našom parlamente než pre samotnú justíciu.
Parlament petrifikuje rozhodovanie
Parlament, ktorý musí zvoliť nových sudcov, sa zdá byť uviaznutý v nekonečnej schéme politických hier a vyjednávaní. Každý mesiac ubieha čas a s ním aj možnosti pre spravodlivé, včasné rozhodovanie v prípadoch, ktoré majú stavebnú hodnotu na ochranu základných práv občanov. ÚS má naplánované prijať okolo 140 rozhodnutí v polroku, avšak bez nahradenia chýbajúceho člena je tento cieľ nemožný. To nie sú len čísla; sú to osudy jednotlivcov, ktorí sú rýchlo zabudnutí, kým sa politici nezhodnú na zozname kandidátov.
Zodpovednosť na pleciach zvyšných sudcov
Chýbajúci sudca kladie enormnú záťaž na ostatných 12 sudcov, ktorí sa musia potýkať s narastajúcim množstvom prípadov, čím sa znižuje kvalita ich rozhodovania. V tejto situácii sa zdá, že ústavný princíp nestrannosti a spravodlivosti sa pomaly premenil na fiktívny ideál, ktorý zahmlieva nie len pôdu pod pevným základom spravodlivosti, ale aj nádeje občanov.
Kritika a bezmocnosť
Fiačan naznačuje, že ak sa situácia nezmení, môže to nútiť súd do konfrontácie s parlamentom. Obavy o budúcnosť zloženia Ústavného súdu dominujú v diskusiách, pričom verejnosť sa pomaly začína pýtať, aký typ spravodlivosti vlastne ochrana ÚS ponúka, keď je plne zložený? Zatiaľ sa zdá, že prioritou sú plány, nie však volanie obyvateľov po efektívnej justícii.
Riziká ignorovanej krízy
Situácia na Ústavnom súde je len vrcholom ľadovca. U nás, kde sa rokovania o voľbe sudcov stávajú politickými pokerovými hrami, vzniká vážna obava, že politická elite skôr či neskôr vedie k erózii demokratického zriadenia. Nečinnosť a ochota ignorovať existujúce problémy len zatrpknú občanov a podkopáva dôveru vo všetky inštitúcie, ktoré by mali ochraňovať práva jednotlivca a dodržiavať spravodlivosť.
Záver bez záveru
Skutočné otázky ostávajú nezodpovedané: Prečo sa parlament nestará o svoje povinnosti? Prečo oznámenia a sľuby nevedú k skutočným opatreniam? V našich rukách zostáva len skepsa a čakanie, kým sa znovu začne diskutovať o zloženiach súdov a dôležitých rozhodnutiach. Všetko je spojené s tým, či sa vôbec začne brať vážne právo a spravodlivosť v tejto krajine.
