O Magde Rúfusovej: Zomrela Ďalšia Strana Slovenskej Kultúry
Rukami bielymi od cukru, s telefonátom vo vzduchu, nastala chvíľa, keď som sa dozvedela o odchode Magdy Rúfusovej. Karol, s ktorým som sa tešila na zdieľanie nového roka, zrazu oznámil tú tragickú správu – „Zomrela Magda“. V tej chvíli som pocítila, ako sa mi hrudník stiahol a na jazyku sa mi usadil sladko-horký pocit smútenia.
Prvá spomienka na Magdu sa prepája s príchodom do divadla, kde mi ju Karol predstavil s úsmevom, ktorý rozjasnil aj najtemnejšie zákutia. Ona, krehká dáma, naplnená radosťou, svojou prítomnosťou dokonale ilustrovala hĺbku a komplexnosť slovenskej kultúry. Pamätám si na jej Zuzanku, jedinú dcéru, ktorá bola pre ňu múzou. Magda sa musela usmievať a vyžarovať z nej lásku, hoci s ťažkým srdcom, za jej dieťa, ktoré si zaslúžilo tak veľa viac.
Prechádzali sme Palisádami, spomínajúc na krásne chvíle, kedy ich dom bol plný smiechu a radosti. Magda mi ukázala Milanovu izbu, rozprávajúc o jeho knihách a priateľoch. „Všetci sú dávno preč, zostala som tu sama,“ povedala so skrytou nostalgiou v hlase. Taký silný pocit prázdnosti zaplnil priestor, ktorý kedysi bol živý súbor mnohých nápadov a diskusií.
„Som stará, všetko ma bolí,“ skonštatovala. Ale jej slová predo mnou odhalili niečo hlbšie. Magda Rúfusová, symbol etického fundamentu vo svete poézie Milana Rúfusa, bola neviditeľnou mierkou v jeho literárnom vesmíre. Jej existencia mu pomáhala čeliť metafyzickým otázkam života, bola korením, ktoré ho udržovalo na zemi.
Nepodliehala modlitbám, než jej život už sám o sebe bola modlitbou. „Vy sa už nemusíte modliť,“ povedala, a ja som vedela, že naozaj nie. Jej srdce a dielo žžia vo veršoch Milana Rúfusa, bez nich by poézia nikdy nebola taká hĺbkovo emocionálna a transcendentná.
Pred mesiacom som jej odniesla obed, vystúrila nás láskyplná atmosféra, keď povedala katolíckemu kňazovi, ktorý ju prišiel navštíviť: „Madam, keď vás zbadám, na riť padám.“ Jej úsmiev a žartovanie, ktoré postavili Humornú bariéru, no aj tak som cítila smútočný tón skryté pod každým vtipom.
Keď dnes telefonoval Karol s bolesťou v hlase, oznamujúc jej poslednú cestu, bolo to pre mňa, ako by sa mi celý svet rozpadol. Zomrel niekto, kto mala v rukách zrkadlo slovenskej kultúry, niekto, kto videl a vedel, kým sú v skutočnosti všetci tí, ktorí sa okolo nej točili.
Mám ruky biele od cukru. Utriem si tvár, vdýchnem vôňu vanilky a spomeniem na všetky jej slová a myšlienky. Tieto posledné okamihy vo mne zostanú naveky, s Magdou Rúfusovou, ktorá bola nielen matkou, ale aj dušou slovenského umenia, budem vždy nosiť v srdci.
Zdroj: www.sme.sk/komentare/c/s-rukami-od-cukru-o-magde-rufusovej-pise-mariana-cengel-solcanska
