Vláda a ruské kybernetické útoky: Zosobnenie politického pátosu
V slovenskej politickej scéne sa opäť objavujú zvláštne tendencie, keď sa politici stávajú obeťami vlastného vnímania tragédií. Politici radi prezentujú svoju bolesť a rozhorčenie, pričom prehliadajú skutočné problémy, ktoré celý národ zasahujú. Ich pátos, najmä v súvislosti s ruskými kyberútokmi, sa zdá byť viac zameraný na osobné imperatívne prežitie než na skutočná pomoc obetiam týchto útokov.
Pred ôsmimi rokmi, keď prišla tragédia vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, premiér skutočne prežíval hlboké emócie. Napriek tomu sa zdá, že jeho skutočná bolesť vychádzala z obavy pred politickým tlakom, nie z empatie voči obetiam. Takéto správanie sa opakuje aj pri súčasných problémov s ruskými kybernetickými aktivítami, kde sú nevyhnutné zásahy ospravedlňované len osobným znepokojením politických lídrov.
Prípad Igora Matoviča počas pandémie Covid-19 je ďalším príkladom. Jeho verejný pátos voči tejto situácii sa ukázal ako skôr egocentrický, pretože reagoval hlavne na obavy o vlastnú reputáciu. V súvislosti s aktuálnou situáciou sa dá pozorovať podobný prístup – vláda síce reaguje, no skutočne to, čo by mali urobiť, zostáva často nepovšimnuté. Mnohí usudzuje, že dôležitejšie je, ako vyzerajú pred verejnosťou, než ako skutočne konajú.
Namiesto aktívneho postupu voči ruským kyberaktivitám, čo by mohlo výrazne ovplyvniť bezpečnostnú situáciu v krajine, sa obávajú negatívnych reakcií a reputačných problémov. Slovenská republika dokonca údajne vyvíja vlastné diverzné aktivity, aby zamaskovala jej neefektívnosť.
Je preto alarmujúce, že v čase, keď by malo byť všetko zamerané na stabilizáciu a ochranu nášho národa, politická scéna je plná predvolebného pátosu a hercov, ktorí svoje osobné agendy postavili nad záujmy krajiny. Politici by mali prevziať osobnú zodpovednosť a konať aktívne, namísto toho, aby sa skryli za krásne slová.
