Staré dedičstvo našich predkov nestratilo šmrnc ani po stáročiach
Drotárstvo patrí medzi remeslá, ktoré sú neodmysliteľne späté so slovenskou ľudovou kultúrou. Kedysi sa drotári živili najmä opravovaním poškodeného riadu a výrobou jednoduchých úžitkových predmetov. Postupne sa drôt dostal aj do sveta dekoratívnej tvorby, dizajnu či šperku. Dnes sa k tradičným technikám vracajú aj súčasní tvorcovia.
Jednou z nich je Blažena Kriváková zo Žiaru nad Hronom, ktorá sa práci s drôtom venuje od roku 1992. Od detstva ju priťahovali ručné práce. „Už na základnej škole som vedela štrikovať, háčkovať, vyšívať. Neskôr, keď som už pracovala, začala som sa venovať textilnej technike – šitej čipke,“ zaspomínala si.
Vzťah k ručnej tvorbe si vytvorila aj vďaka starej mame, ktorá v Hliníku nad Hronom vyrábala a zdobila lajblíky. „Ten lajblík sa mi veľmi páčil. Možno aj to bol dôvod, prečo som sa tie ručné práce chcela učiť,“ hovorí.
Namiesto nití prišiel drôt
Začiatkom 90. rokov si v jednom českom časopise všimla fotografie kraslíc opletených technikou šitej čipky. Namiesto nite bol použitý medený drôt. Techniku poznala z textilnej tvorby, a tak ju skúsila preniesť na nový materiál. „Drôt sa mi ako materiál zdal veľmi kreatívny aj na iné práce, ktoré som skúšala,“ vysvetlila.
Spočiatku zostávala práca s drôtom koníčkom. Zlom prišiel, keď prišla o zamestnanie a začala premýšľať, či by tvorbou oslovila širšie publikum. „Drôt je veľmi kreatívny a návykový materiál. Je to ako nakreslená linka, ktorú môžete ohýbať v akomkoľvek smere a zostane v priestore. Môžete z neho vytvarovať čokoľvek,“ opisuje.
Od kraslíc až po šperky
Prvé výrobky vznikali technikou šitej čipky, ktorú ovládala z textilnej tvorby. Neskôr svoje skúsenosti rozšírila o klasické drotárske techniky. Dôležitým momentom bolo stretnutie v Budatínskom múzeu v Žiline, kde na začiatku 90. rokov pracovníci drotárskeho múzea pozývali výtvarníkov a ľudí pracujúcich s drôtom. Cieľom bolo uchovať skúsenosti starých drotárskych majstrov a umožniť tvorcom odovzdávať si poznatky.
Kriváková tam prvýkrát videla množstvo predmetov, ktoré dovtedy poznala len z rozprávania či fotografií – misky, vtáčie klietky, pasce na myši aj opletané hrnce. „Starí drotári vytvorili konštrukcie a dizajn svojich výrobkov jednoduchý, dokonalý a popritom maximálne funkčný. A na tomto dizajne sa aj v dnešnej dobe vytvárajú všetky drotárske výtvarné práce,“ myslí si.
Začala používať viacero druhov materiálov – čierny oceľový, pozinkovaný oceľový, medený, postriebrený aj nehrdzavejúci drôt. Pri oceľovom využíva klasické drotárske techniky, pri medenom a nehrdzavejúcom kombinuje drotárske postupy s technikami z textilu. Pracuje s kraslicami, keramikou či sklom a vytvára aj drobné dekoratívne predmety a šperky.
Nevzniká iba v rukách
Výroba sa podľa Krivákovej nedá merať iba hodinami strávenými pri drôte. Najskôr musí vzniknúť predstava, potom kresba a až následne prichádza samotný materiál. „Niekedy treba korigovať aj pôvodný návrh, keď to materiál nepustí. A to je čas, ktorý by sa tiež mal započítavať,“ vysvetľuje.
Základné drotárske techniky sa podľa nej možno naučiť, no na vytváranie vlastných konštrukcií a vzorov je potrebný aj prirodzený cit a fantázia. Inšpiráciu nachádza v prírode aj v bežnom okolí – v kvete na lúke, liste na strome, architektúre či v obyčajnom kameni vo vode.
Remeslo, ktoré sa dá preniesť do súčasnosti
Drotárstvo má na Slovensku približne tristoročnú históriu a v roku 2019 bolo zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Ústredie ľudovej umeleckej výroby venuje drotárstvu samostatný tematický program a poukazuje na jeho presahy do remesla, dizajnu aj výtvarného umenia.
Kriváková pôsobila ako lektorka drotárskych techník pre ÚĽUV v Banskej Bystrici a je súčasťou rôznych tvorivých dielní pre deti aj dospelých. „Mám veľký pocit radosti, keď vidím to nadšenie aj u dospelých, aj u detí, ako krútia drôtiky a potom držia výrobok, aj keď nedokonalý, ale vytvorený vlastnými rukami,“ hovorí.
Podľa nej mladí ľudia o tradičné techniky záujem majú a môžu ich preniesť do dnešného prostredia. Drotárstvo tak nemusí zostať iba pripomienkou toho, ako sa kedysi opravovali hrnce.
Pod ňou si hovoria svoje „áno“
Za roky práce vznikli pod jej rukami desiatky rôznych výrobkov. Jeden z nich má osobitné miesto. V obradnej sieni v Žiari nad Hronom visí jej nadrozmerná svadobná parta. Práve pod ňou si snúbenci hovoria svoje „áno“.
Z techniky, ktorá kedysi pomáhala predĺžiť životnosť obyčajného hrnca, môže vzniknúť šperk, dekorácia či predmet, ktorý sa stane súčasťou významnej životnej chvíle. „Veľmi ma baví ten proces tvorby niečoho nového,“ uzatvára.
