Smrť kata zo Srebrenice ukazuje, že mladí Srbi uctievajú vojnového zločinca
Ratko Mladić zomrel vo väzení v Haagu, kde si odpykával doživotný trest za vojnové zločiny, ktoré spáchal ako veliteľ jednotiek bosnianskych Srbov. Jeho meno sa spája najmä s obliehaním Sarajeva a s masakrom tisícov bosnianskych moslimov v Srebrenici.
Oficiálne nemal štátny pohreb, no rozlúčka niesla všetky atribúty, vrátane čestných sálv. Na pohrebe chýbal len prezident Srbska Aleksandar Vučić, ktorý bol v čase, keď Mladić velil vraždeniu, členom nacionalistickej Srbskej radikálnej strany podporujúcej srbské jednotky vykonávajúce etnické čistky.
To, že sa Vučićova generácia nedokáže odtrhnúť od hrdinu svojej mladosti, by sa ešte dalo pochopiť. V Srbsku totiž nebola ani nie je verejná diskusia, ktorá by viedla k sebareflexii a uznaniu, že srbskí predstavitelia páchali vojnové zločiny. Zvláštnejší je však prípad najmladšej generácie, ktorá vojnu nezažila.
Odpoveď prináša prieskum Iniciatívy mladých za ľudské práva v Srbsku z roku 2023. Pre sedemdesiatsedem percent mladých Srbov je Ratko Mladić známou ikonou, ale len dvadsať percent vie, že ho odsúdili za masaker v Srebrenici. Šesťdesiat percent nedokáže uviesť, za aké zločiny bol odsúdený, a tretina ho nepovažuje za vojnového zločinca.
V Srbsku sú kľúčovým zdrojom informácií o vojnách v deväťdesiatych rokoch rodičia a širšia rodina, na druhom mieste sociálne siete, zatiaľ čo v škole sa z dejepisu dozvedia prekvapivo málo. Deti tak získavajú menej faktov a viac emócií spojených s tým, ako toto obdobie prežívali ich rodičia.
Pre Srbov bol rozpad Juhoslávie traumatizujúcou udalosťou. Mali pocit, že sa proti nim svet sprisahal za pomoci Chorvátov, Bosniakov a Albáncov, a najciteľnejšie bolo, že zrazu nemohli cestovať tak, ako boli zvyknutí. Odmietali vidieť krachujúci socialistický režim, ktorý na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov hľadal záchranu vo vyhrotenom nacionalizme.
Generála Ratka Mladića tak oslavovali ako vojnového hrdinu, ktorý sa v Bosne postavil na čelo armády priamo podporovanej Belehradom a nepriamo Ruskom. Keďže historická reflexia a priznanie viny po vzore povojnového Nemecka v Srbsku v zásade nenastali a nepodarilo sa vybudovať silné inštitúcie demokratického štátu, môže byť Mladić hrdinom aj v očiach najmladších Srbov. Rodičia im odovzdali svoj obraz toho, kto bol ochrancom a komu vtedy verili.
Keď rodinnú pamäť nedoplní škola a vecná verejná diskusia, ľudia veria selektívnemu národnému príbehu, ktorý je v prípade Srbska veľmi silný v opise vlastného utrpenia a slabý v uznaní utrpenia druhých.
Aj demokratické štáty majú problém so selektívnym vnímaním svojho historického príbehu, ako ukazuje silná politická podpora krajne pravicovej Alternatívy pre Nemecko, ktorá sa zatiaľ skôr nepriamo a opatrne hlási k dedičstvu nacizmu Tretej ríše. Svojich démonov z minulosti má celá Európa a vyzerá to tak, že sa ich ani dnes nebojí vyvolávať.
