Riaditeľ musel robiť aj kuriča. Do školy v osade nastúpil spolu s manželkou, zostal v nej 32 rokov
Norbert Koscelník vedie základnú školu v rómskej osade Podskalka v Humennom už 32 rokov a v tomto školskom roku začal svoje siedme funkčné obdobie. Keď mu pred vyše tromi desaťročiami ako mladému absolventovi vysokej školy ponúkli riaditeľské miesto, povedal si, že to vyskúša. Nikdy neoľutoval.
Hovorí, že poslaním školy je vzbudiť záujem rodičov o potrebu vzdelávania a výchovy a deti pripraviť na bezproblémový prechod do mestských škôl. Aj keď je občas komunikácia s rodičmi ťažšia a náročnejšia ako voľakedy, je presvedčený, že ich práca má zmysel.
Prečo ste sa rozhodli byť učiteľom?
V rodine sme takmer všetci učitelia. Dve tety boli učiteľky, mama pracovala ako vychovávateľka v centre sociálnych služieb s postihnutými deťmi. Manželka aj obidve sestry sú učiteľky. Mňa to chytilo, keď som mame chodil pomáhať pri rôznych akciách. Tam som získal vzťah k deťom, k tomu, že by som chcel s nimi pracovať. Po skončení vysokej školy v roku 1994 sme s manželkou nastúpili do školy v osade Podskalka.
Prečo?
Nebola to lokalita, kam by chceli učitelia, najmä mladí absolventi vysokej školy, nastupovať. Keď som vtedy prišiel na školskú správu, ponúkli mi miesto riaditeľa tejto školy. S manželkou sme si povedali, že to vyskúšame, že nemáme čo stratiť, že uvidíme, ako nám to pôjde. Počas štúdií sme chodievali praxovať do rôznych plnoorganizovaných mestských škôl v Prešove aj v iných mestách. Boli tam začlenení aj rómski žiaci, povedali sme si, že za skúsenosť učiť rómske deti to stojí. Nič za ňu nedáme, môžeme len získať, a keď sa nám to bude pozdávať, budeme pokračovať. Vyskúšali sme to a ja som tu ostal 32 rokov, manželka v roku 2000 odišla učiť do školy v Ptičí.
Čo vás po nástupe najviac prekvapilo?
Napríklad to, že sme ešte do konca roku 1994 kúrili uhlím. Až v januári 1995 sa zaviedlo kúrenie elektrickými konvektormi, takže vlastne dovtedy sme robili aj kuričov. Keď sme chceli mať v triedach teplo, museli sme prikladať do piecky. Pravdupovediac, bolo to pre nás prekvapivé, že v takej dobe sa ešte niekde kúri uhlím, ale trvalo to iba niekoľko mesiacov, takže sme to zvládli.
Aké boli začiatky?
Vtedy tam učil dnes už nebohý pán Michal Kašo. V osade bol legendou. V škole pracoval už niekoľko desaťročí. Bol prvý, kto tu zakladal letné tábory, viedol tanečný a spevácky súbor. Neskôr robil vychovávateľa. Zasväcoval ma do toho, ako komunikovať s Rómami, ako mám fungovať, aby som si získal ich dôveru a rešpekt.
S deťmi sme to vedeli, od začiatku sme s nimi nemali problém. Srdečnosť a rešpekt si bolo potrebné vybudovať. Doba sa zmenila, menia sa aj požiadavky spoločnosti, rodičov, správanie, náročnosť a reakcie ľudí. Dnes to máme ťažšie, čo sa týka požiadaviek na vzdelávanie a komunikáciu s rodičmi. Je potrebné vecne a zrozumiteľne vysvetľovať problémy a navrhovať riešenia. Pri komunikácii s rodičmi je potrebná trpezlivosť a objektívne zhodnotenie situácie.
Negatíva vyvažuje srdečnosť a úprimnosť detí, ktoré sú veľmi šikovné. Svoje rozhodnutie učiť rómske deti nikdy neoľutoval.
