Prečo chcel byť kuchárom? Teraz nejedzte, radil tým, čo šli čítať jeho článok o práci v kuchyni
Anthonymu Bourdainovi stačilo jedno leto.
Aká je osobná hygiena. Ako manipulujú s jedlom. Ich spotené tváre a mastné vlasy. Kto má rád filmy o živote šéfkuchárov, zrejme nepredpokladá, že pri niektorých scénach bude musieť odvracať zrak.
No film Tony je film o šéfkuchárovi, ktorý sa stal slávnym nie preto, že svoje remeslo vychvaľoval do neba, ale preto, že demaskoval jeho zákulisie.
Tony pochádzal z rodiny, kde sa ctilo umenie, hudba, literatúra. Jeho mama pracovala ako editorka v The New York Times. V mladosti dúfal, že bude spisovateľom, a aj istý čas klamal, že ním je.
Hanbil sa za to, že si zarába ako umývač riadu, a ani varenie nepovažoval za nič, čím by mohol ohúriť dievčatá, tak to však osud chcel. Že bude pracovať v kuchyni. Nakoniec sa však k písaniu predsa len dostal, a keď v roku 1997 v newyorských novinách publikoval článok s názvom Nejedzte, ak sa to chystáte prečítať, vyvolal takú pozornosť, až dostal ponuku napísať aj čosi viac.
Kniha Kitchen Confidential z neho urobila celebritu a otvorila mu dvere do televízie.
Každý deň drsný budíček
Keď sa v roku 2018 rozhodol ukončiť svoj život, veľa sa hovorilo o jeho dlhodobom boji s návykovými látkami a možnej depresii.
Vo filme Tony, ktorý je od minulého týždňa v našich kinách, však o tom nie je takmer nič. Naopak, je v ňom zaznamenané iba jedno jeho leto tesne po tom, ako skončil strednú školu a odišiel z domu. Za celý čas neodznie celé jeho meno, čiže to vyzerá ako príbeh obyčajného chlapca, ktorý sa len učí, ako prežiť a niekým byť.
To, že Dominic Sessa ho hrá v podstate bez výrazu alebo len s minimálnou mimikou, prispieva k dojmu, že sa tu nič nedeje – ani vo vonkajšom svete, ani v tom jeho vnútornom. Veci sa mu dejú náhodne. Náhodou mu po noci na ulici pomôže majiteľ jednej reštaurácie (toho hrá Antonio Banderas) a náhodou ho aj má čo naučiť.
Polovicu filmu sa s ním tento dobrosrdečný kuchár trápi. Každé ráno ho musí polievať vodou, aby vstal a stihol prísť načas do práce. Každý deň sa v ňom snaží prebudiť aspoň náznak entuziazmu.
Namiesto zápletky tak príbehu vládne repetícia a zdanlivé prázdno. A že to vtedy v polovici sedemdesiatych rokov nebola v Spojených štátoch na východnom pobreží žiadna nuda, to sa dá spočiatku vycítiť len vďaka výbornému rockovému soundtracku, ktorý tu znie spolu so šumom mora a rinčaním kuchynského náradia.
Vnútornosti, no a čo
Ukáže sa však, že aj takto nedramaticky sa dá vybudovať zmysluplný film. Pomaly, ale nezastaviteľne sa toto lenivé leto mení na určujúcu skúsenosť budúceho šéfkuchára. V niektorých scénach je naznačené, ako sa dostal k drogám, v iných je jasne čitateľné, že komunikovať s okolím a dôverovať mu nebola preňho najľahšia disciplína a že ho to zrejme stálo úsilie.
Najmä sa však ako zásadná javí Banderasova postava, pravdepodobne skomponovaná z viacerých šéfov, ktorých mladý Tony v počiatkoch kariéry mal, pretože pri nej pochopil, čo to znamená morálka, profesionálna česť, solidarita a aj radosť z užitočnej práce.
Áno, keď písal svoj článok Don’t Eat Before Reading This, prezradil veľa šokujúcich vecí z prostredia reštaurácií. Neobjednávajte si rybu v pondelok, pravdepodobne bude ešte z piatka, písal. Šľachovité mäso sa nevyhadzuje, ešte sa bude hodiť na dobre prepečený steak. Krajce chleba putujú zo stola na stôl, kým ich niekto všetky nezje, a z masla, čo zostane na tanieri, sa dá ešte urobiť zápražka alebo omáčka.
Vnútornosti v rozklade na pracovnej doske, chaos, únava. No keď si to všetko spočítal a odpočítal, skonštatoval, že čarovnejšiu atmosféru a priateľstvá ako v kuchyni nikde inde nezažil. Tam sa stal tým, kým chcel zostať celý život. Anthonym Bourdainom, šéfkuchárom z New Yorku.
