Ako zastaviť vzostup krajnej pravice
Na jednom akademickom podujatí v Bruseli pred niekoľkými mesiacmi jeden z rečníkov len tak mimochodom poznamenal, že keď sa skupina stretne nabudúce, krajná pravica už môže byť pri moci vo Francúzsku, Nemecku aj Spojenom kráľovstve. Nikto mu neoponoval.
Bolo to začiatkom jari. Európske leto, ktoré nasledovalo, bolo horúce pre všetkých, no najmä pre krajnú pravicu. Najprv Farageova strana Reform prekonala očakávania v májových britských komunálnych voľbách (jej vyhliadky odvtedy zatienili škandály okolo pochybných politických darov). V júli francúzsky súd nečakane umožnil Marine Le Penovej kandidovať na prezidentku. Teraz vedie v prieskumoch. A potom prišlo pred dvoma týždňami drvivé víťazstvo Alternatívy pre Nemecko v krajinských voľbách v Sasku-Anhaltsku.
Tento trend sa netýka iba Európy. Po víťazstve Abelarda de la Espriellu, politického klonu krajne pravicového salvádorského prezidenta Nayiba Bukeleho, v Kolumbii vládne krajná pravica vo väčšine Strednej a Južnej Ameriky. V najväčšej a najľudnatejšej krajine regiónu, Brazílii, sa syn uväzneného bývalého prezidenta a vodcu pokusu o prevrat Jaira Bolsonara delí o prvé miesto v prieskumoch pred októbrovými prezidentskými voľbami.
Nepochopenie problému
Tvárou v tvárou týmto desivým vyhliadkam zostáva reakcia etablovaných stredopravých a stredoľavých strán smiešne slabá. Prvým krokom britského premiéra Andyho Burnhama po príchode na Downing Street 10 bolo zrušenie dane z pridanej hodnoty na elektrinu pre domácnosti a zníženie daní pre krčmy. Ani keď to oznámil svojím ľudovým severoanglickým prízvukom, veľký dojem neurobil.
Najmä ľavičiari naďalej trvajú na tom, že za vzostupom krajnej pravice stojí rast cien vajec. Lídri krajnej pravice vedia svoje. Ich ekonomická politika siaha od fiškálnej a menovej ortodoxie Javiera Mileia (ktorý jedného zo svojich psov pomenoval po Miltonovi Friedmanovi) cez požiadavku Jordana Bardellu z francúzskeho Národného združenia, aby Európska centrálna banka financovala francúzsku štátnu pokladnicu, až po absurdný protekcionizmus amerického prezidenta Donalda Trumpa či nadšenie španielskeho Voxu pre voľný obchod (ktorému vďaka nedávnej migračnej kríze v Ceute takisto rastú preferencie). A napriek tomu stále vyhrávajú.
Ich tajnou prísadou nie je ekonomika, ale politika. Spája dve veci, ktoré mnohí voliči chcú: zákon a poriadok a obmedzenie prisťahovalectva. V niektorých krajinách tieto dve veci splývajú do jednej, ak možno z rastúcej kriminality obviniť cudzincov: spomeňme albánske a blízkovýchodné gangy vo Švédsku alebo venezuelské gangy v Čile a Peru.
Väčšina umiernených, centristických a reformných vlád pri konfrontácii s touto realitou márne hľadá odpoveď. Úspešných riešení je ako šafranu (jedným z nich je švédska snaha obmedziť násilie gangov).
Problémom nie je nedostatok alternatívnych politík, ale nedostatočné pochopenie problému. Väčšina liberálnych a centristických politikov podceňuje potrebu politického poriadku a nemá ani myšlienkový rámec, ktorý by im pomohol vytvoriť fungujúcu imigračnú politiku.
Poriadok je dôležitý
Thomas Hobbes po anglickej občianskej vojne pochopil, že bez štátneho monopolu na legitímne použitie násilia je život odporný, brutálny a krátky. Pred storočím to chápal aj Max Weber. Liberáli však na túto lekciu často zabúdajú. Keďže násilná kriminalita najťažšie dopadá na chudobných, intelektuálom zo strednej triedy trvalo pridlho, kým pochopili hlboko zakorenenú potrebu zákona a poriadku.
Starej mame, ktorej pri nastupovaní do vlaku vytrhnú kabelku, ani obchodníkovi, ktorému násilní demonštranti rozbijú výklad, to nikto pripomínať nemusí. Preto výzvy na zrušenie financovania polície (alebo v mojom rodnom Čile na jej „znovuzaloženie“) tak veľkolepo stroskotali.
