Odborníčka na behaviorálnu medicínu: Priemerný Slovák žije v dobrom zdraví len do 57 rokov
Hoci sa priemerný Slovák dožije už takmer osemdesiatky, v dobrom zdraví žije v priemere len do 57 rokov. Ľudia vedia, že sa máme zdravo stravovať a hýbať sa, no najväčšou výzvou je otázka, prečo to nerobíme.
„Zdravé starnutie nie je len otázkou individuálnej voľby, čo sa často zdôrazňuje, ale aj výsledkom podmienok, v ktorých žijeme,“ hovorí Iveta Rajničová Nagyová, prednostka Ústavu sociálnej a behaviorálnej medicíny Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach.
Podľa jej slov je dlhší život veľkým úspechom modernej spoločnosti. Nestačí sa však pýtať len na to, koľkých rokov sa dožívame, rovnako dôležité je, koľko z nich prežijeme samostatne, v zdraví a s dobrou kvalitou života.
Konkrétne čísla zo Slovenska ukazujú, že priemerná dĺžka života u nás je 78,6 roka. Priemerný počet rokov prežitých v dobrom zdraví, teda bez výrazného obmedzenia bežných fyzických aktivít, je však iba 57 rokov, zatiaľ čo európsky priemer dosahuje približne 63 rokov. Za Európou v tomto smere zaostávame o päť až šesť rokov. Posledných 10 až 15 rokov života tak mnohí Slováci strávia s chronickými bolesťami a na liekoch.
To, ako starneme, sa podľa odborníčky utvára počas celého nášho života. Ovplyvňuje to pohyb, stravovanie, spánok, stres aj vzdelanie, no rovnako významné sú aj pracovné podmienky, príjem, bývanie, životné prostredie a sociálne vzťahy. Zdravé starnutie preto nie je len otázkou individuálnej voľby, ale aj výsledkom podmienok, v ktorých žijeme.
Pri otázke, či sú problémom chýbajúce skríningy, zlá diagnostika v strednom veku, alebo si diagnózy v starobe vypestujeme vlastným životným štýlom, upozorňuje na kumulatívny efekt. Chronické choroby sa na rozdiel od infekčných ochorení nevytvárajú zo dňa na deň. Trvá to približne 20 až 30 rokov a je to výsledkom našich životných volieb. Viaceré faktory sa na úrovni jednotlivca navzájom násobia a v priebehu rokov vedú k jednému alebo viacerým chronickým ochoreniam. Chyba však môže byť aj na úrovni systému. Mimoriadne dôležitá je včasná prevencia a investovanie do preventívnych programov, ale aj prepojenie zdravotnej, sociálnej a komunitnej starostlivosti.
V rámci behaviorálnej medicíny, ktorej sa dlhodobo venuje, je podľa nej dôležité povedať, že mnoho ľudí vie, čo má robiť. Vieme, že sa máme zdravo stravovať a hýbať sa, ale najväčšou výzvou je otázka, prečo to nerobíme. Práve toto skúma behaviorálna medicína. Zaoberá sa bariérami, ktoré ľuďom bránia správať sa tak, aby to bolo pre ich zdravie prospešné. Skúma, ako vieme vytvoriť podmienky, ktoré človeku napomáhajú správne sa rozhodovať. Môžu to byť napríklad rôzne preventívne programy či nefarmakologické intervencie, ale takisto aj prostredie, v ktorom žijeme.
Ak má byť zmena správania u konkrétneho človeka úspešná, musia byť podľa odborníčky splnené viaceré podmienky. Človek musí mať v prvom rade mentálnu kapacitu na zmenu správania. Musí vedieť, že sa potrebuje zmeniť, ale nemôže mu chýbať ani fyzická kapacita. Potom je tu vnútorná motivácia, napríklad chce prestať fajčiť alebo sa viac hýbať. Môže však prísť aj vonkajšia motivácia, keď štát výrazne zvýši dane na tabakové produkty. Treťou zložkou je príležitosť na zmenu. Ak nevytvárame fyzické alebo sociálne podmienky na zmenu správania, tá zmena nikdy nenastane. Ak teda chceme úspešnú zmenu správania u konkrétneho jedinca, musia byť splnené všetky tri tieto podmienky naraz.
Kde môže začať každý, aby bola zmena jeho správania úspešná? Treba začať malými zmenami. Ak začneme chodiť len o desať minút denne viac, už je to veľká zmena, ktorá sa pozitívne preklopí do nášho zdravia. Druhá dôležitá vec je, že nikdy nie je neskoro. Kedykoľvek začneme robiť niečo dobré pre svoje zdravie, vždy sa to nejako priaznivo prejaví.
Aby bola zmena dlhodobá, musí byť jednoduchá, človek ju musí mať rád a musí pri nej istý čas vytrvať. Potvrdzujú to aj výskumy. Minimálna doba je vytrvať pri nejakej zmene 21 až 66 dní a potom je už pomerne vysoká šanca, že sa stane novým návykom.
Pri obezite ako príklade väčšina ľudí svoj neúspech v chudnutí zvalí na to, že nemá pevnú vôľu. Podľa behaviorálnej medicíny je potrebné snažiť sa nastaviť celý systém tak, aby boli zmeny pre človeka čo najjednoduchšie. Ako príklad uvádza dizajn budov. Keď prídeme do budovy a prvé, čo vidíme, je výťah, použijeme výťah. Keby sme však ako prvé uvideli schody, veľké percento ľudí by išlo po schodoch a výťah by použili iba tí, ktorí ho reálne potrebujú.
