Slovenská sanitka na Ukrajine zhorela po zásahu, dobrovoľníci chystajú ďalšiu
Sanitka, ktorú na Ukrajinu poslali trenčianski dobrovoľníci, po zásahu zhorela. Dobrovoľníci teraz zbierajú peniaze na ďalšie vozidlo, ktoré bude slúžiť na prevoz zranených aj na dopravu humanitárnej pomoci. Na servis a cestu potrebujú 3500 eur.
Okrem pripravovanej online zbierky na portáli Donio pripravili komunitné stretnutie v Bunkách na Looke pri Fiesta moste, kde mohli ľudia prispieť dobrovoľným príspevkom. Do zbierky sa chceli aktívne zapojiť aj Ukrajinky žijúce v Trenčíne, Novom Meste nad Váhom a okolí. Na akciu navarili boršč a pripravili sladké občerstvenie. Ľudia sa zároveň mohli dozvedieť viac o zbierke a podporiť ju aj kúpou knihy ukrajinskej autorky Roksolany Zharkovej, ktorá čítala svoje básne.
Iniciátorom zbierky je neformálne združenie prievozník/pomocníčky, ktoré na Ukrajinu doručilo už sedem sanitiek. Ide o funkčné sanitky vyradené zo slovenských nemocníc.
„Pred každou cestou sanitky ešte opravíme, dostanú nové pneumatiky a pripravíme ich tak, aby boli spoľahlivé. Na Ukrajine je servis, ktorý sa o ne ďalej stará a v prípade potreby vymieňa poškodené časti. Je to spolupráca medzi nami na Slovensku a humanitárnou organizáciou Christijanska Služba Volonteriv, ktorá ich potom dostáva k medikom na Donbase,“ ozrejmila dobrovoľníčka Jana Chochlíková, ktorá stojí za doterajšími zbierkami sanitiek.
Teraz sa snažia nahradiť vozidlo, ktoré darovali vo februári 2025. Na Ukrajine slúžilo až do konca júna tohto roka, keď bolo zasiahnuté a následne zhorelo. V čase zásahu sa v ňom nikto nenachádzal.
„Aj jedna sanitka tam môže urobiť svoju prácu. Samozrejme, potrebných je oveľa viac, ale robíme, čo môžeme, a zapájame sa, ako vieme. Stále máme vo svojich rukách veľa možností, aj keď si to nie vždy uvedomujeme,“ skonštatovala Chochlíková.
Medzi dobrovoľníkmi, ktorí hostili návštevníkov komunitného stretnutia, bola aj učiteľka Tatiana Slesarchuk. Do Trenčína prišla na začiatku vojny. Na Ukrajine dlhodobo pracovala ako učiteľka v materskej škole.
„Navariť boršč je to najmenej, čo môže ukrajinská žena urobiť,“ povedala.
V Trenčíne najskôr pracovala ako kuchárka, v súčasnosti je asistentkou učiteľa pre autistické deti. V meste sa cíti dobre, no rada by sa vrátila domov. Dobrovoľnícka pomoc je pre ňu prirodzená.
„Sme bratia a musíme si navzájom pomáhať. Nikdy nemôžeme povedať: Choď preč do svojej krajiny,“ povedala.
Dobrovoľník Pavol Sokol má skúsenosti priamo z okupovaných oblastí, kam viezol humanitárnu pomoc pre 63. vojenskú brigádu. Sám zažil situácie, v ktorých mohlo ísť o život. Ako vraví, jeho prvá cesta na Ukrajinu bola najťažšia.
„Najskôr sa nám cez deň pokazilo auto a v noci sme sa zobudili na výbuchy bômb, ktoré dopadli asi päťsto metrov od humanitárneho centra, kde sme spali,“ opísal svoju skúsenosť. Najbližšie sa chystá doručiť vojakom v novembri teplejšie veci na zimu, ako sú vložky do rukavíc či ponožky.
Zbierku prišla podporiť aj Trenčianka Dana Váni, ktorá je koordinátorkou nezávislého projektu Trenčín pomáha Ukrajine. Najskôr začali s humanitárnymi zbierkami a dnes sa venujú výučbe slovenčiny pre deti.
„Niekedy je to úplne bežná výučba, robíme testy či diktáty. Inokedy je to najmä o rozhovoroch. Deti nám často povedia aj to, čo napríklad doma nepovedia, a medzi nami už vznikli aj pekné vzťahy,“ prezradila. Tínedžeri si podľa nej pýtajú stretnutia aj sami, chcú sa stretávať a porozprávať sa. Niektorí triedu navštevujú už roky.
„Mnohí na začiatku vraveli: Ja som odídenec, som nikto. My sme sa snažili tento pocit v nich zmazať, aby sa necítili zle. Dúfame, že im k tomu pomohli aj tieto spoločné aktivity,“ vysvetlila Váni.
Niektorí dobrovoľníci pomáhajú od začiatku vojny. Chochlíková vtedy pôsobila na hranici a neskôr sa zapojila do podpory ľudí, ktorí prišli na Slovensko. Dobrovoľníci im zabezpečovali dopravu, potraviny a hygienické potreby, ale pomáhali aj s hľadaním práce či bývania.
„Začali sme najskôr pomáhať s dopravou ľudí od hraníc ďalej. Preto sa naša skupinka volá prievozník/pomocníčky. Takto vlastne vznikla na začiatku vojny,“ vysvetľuje Chochlíková.
Neskôr sa zamerali viac na pomoc priamo na Ukrajine. Podieľali sa napríklad na vybudovaní azylového domu v Konstantinovke, približne desať kilometrov od frontu. Prešlo ním viac ako sedemtisíc ľudí, ktorí utekali z frontových oblastí. Objekt však neskôr zbombardovali.
Za viac ako štyri roky vojny sa tak podoba ich pomoci menila podľa toho, čo bolo práve potrebné. Od prevozu ľudí cez hranice a pomoci odídencom na Slovensku sa postupne dostali až k zabezpečovaniu vozidiel a materiálu pre ľudí na Ukrajine. Na komunitnom stretnutí sa na ďalšiu sanitku vyzbieralo 400 eur.
