Prežili pád lietadla v Andách a boli považovaní za hrdinov. Kým nepadla otázka: A čo ste jedli?
Jeden z tých, čo v októbri 1972 neprežil mimoriadne medializovanú haváriu lietadla v Andách, bol pilot. Tesne pred tým, ako poslednýkrát vydýchol, stihol mladým stroskotancom zašepkať: Nech je pánboh s vami.
Lietadlo s tímom mladých hráčov rugby letiace z Montevidea do Santiaga de Chile malo rovnaký osud ako všetky ďalšie lietadlá, ktoré dovtedy v Andách havarovali. Záchranné tímy ho nenašli. Tí, čo prežili, márne na pomoc čakali, v snehu a mraze zostali sami sedemdesiatdva dní. Až keď sa trochu oteplilo, dvaja z nich sa vydali cez nehostinný masív do najbližšej civilizácie, a svet sa dozvedel: ešte stále žijú. Teda aspoň šestnásti z pôvodne štyridsiatich piatich na palube.
Stál pri nich Boh? Na to nedokázali odpovedať.
Pred tromi rokmi o nich nakrútil veľmi silný hraný film s názvom Snežné bratstvo španielsky režisér Juan Antonio Bayona. Jeho diváci na Netflixe pravdepodobne cítili veľkú úľavu, keď ich útrpný boj dopozerali. No ich návrat domov vôbec neznamenal šťastný koniec príbehu. Naopak. Otvorili sa jeho ďalšie kapitoly a vôbec neboli ľahké. Preto sa Bayona po troch rokoch k nim vrátil a tentoraz sa ako producent podpísal pod trojdielnu dokumentárnu minisériu. Pod názvom Más allá de la sociedad (Mimo spoločnosť) mal premiéru minulý týždeň na festivale v San Sebastiáne a od decembra bude dostupný na Netflixe. V nich spolu vyrozprávali, čo všetko sa dialo potom.
Prvé dni po návrate domov, to bola samá oslava a obdivné články v novinách. Sú to naši hrdinovia, písalo sa o nich. No čoskoro sa vo vzduchu začala znášať otázka: A ako ste vlastne prežili? Veď tam nie sú podmienky na život, nič tam nerastie, nežijú žiadne zvieratá.
Tí, čo boli v roku 1972 dvadsaťročnými chlapcami, sú dnes sedemdesiatnici. Ešte dnes majú slzami zaliate oči a chveje sa im brada, keď to majú vysloviť.
