Slovensko je samo sebe hrozbou
Žijeme dobu populizmu, extrémizmu, extrémnej polarizácie a ďalších fenoménov podkopávajúcich liberálnu demokraciu. Duch doby nepustí. Jedným z rozšírených prejavov je, že populistickí lídri ako nástroj oslovovania a získavania voličov cielene vyvolávajú negatívne emócie – strach, obavy, úzkosť, neistotu. Politika strachu je dokonca na vyvolávaní a živení takýchto pocitov postavená.
Spôsob komunikácie takýchto politikov sa dá v skratke vyjadriť dvoma slovami: „strach – ochrana”. V širšej verzii: my, starostliví politici, vás ochránime pred strachom, ktorý sme do vás zasiali. Využívanie strachu v politike má dvojaký benefit a populisti to dobre vedia. Má schopnosť potláčať nesúhlas a zároveň mobilizovať stúpencov. Keď sú „iní” prezentovaní ako existenčná hrozba, ľahšie sa dá vytvoriť silný pocit spolupatričnosti, zomknutosti proti tým „druhým”. Vyvolanie strachu a prísľub ochrany posilňujú pocit príslušnosti k tej „správnej komunite”. Sýtenie negatívnych emócií a manipulácia s nimi vytesňujú vecnú diskusiu, založenú na argumentoch.
Pred niekoľkými rokmi som spolupracovala na projekte, ktorý mal sociologicky preskúmať, ako pociťované, priznané negatívne emócie vplývajú na voličské rozhodnutia. Testovali sme dve: hnev a strach. Na rozdiel od všeobecných očakávaní, ktoré považujú za hlavný motor voľby populistických strán hnev, v tomto slovenskom výskume sa ako silnejší ukázal strach. Iste, nejde o žiadnu jednoduchú príčinnú súvislosť, pohybujeme sa v rovine komplexných javov, ale výsledky vyzdvihli strach. Zároveň sme z dát videli, že emócie, ktoré lídri vyvolávajú, sú pre istú skupinu voličov dôležitejšie ako ich vlastné hodnotenie politickej či ekonomickej situácie v krajine. Tieto mechanizmy boli už mnohokrát opísané a empiricky potvrdené. Vieme, že veľkým impulzom emocionalizácie i upínania sa k lídrom bola globálna pandémia a stále silnejším zosilňovačom týchto fenoménov sú algoritmy sociálnych sietí.
Je však dôležité si tiež povedať, aké hrozby súčasná vládna garnitúra na vyvolávanie strachu využíva. Ak si odmyslíme opozíciu, progresívcov, slniečkarov či kaviareň, veľká časť prezentovaných hrozieb pre našu spoločnosť prichádza zvonku. Sú to štandardne imigranti (berú nám prácu, znásilňujú naše ženy, prinášajú choroby, vnucujú cudziu kultúru…). Ďalej Európska únia (zasahuje do národného rozhodovania, vnucuje pravidlá, svoje hodnoty, etické normy, obmedzuje našu suverenitu). Aj hrozby pre našu ekonomiku prichádzajú zvonku – medzinárodné trhy, upadajúca nemecká ekonomika, ale nie naša zle nastavená legislatíva, nekompetentný domáci manažment a podobne. Avšak paradoxne reálne vonkajšie hrozby, ako napríklad ruský imperializmus, sú bagatelizované alebo úplne popierané.
K týmto úvahám ma inšpirovali tragické udalosti minulých mesiacov. Skutočné tragédie boli dokázateľným výsledkom našich vnútorných zlyhaní. Neprišli zvonku, neboli v repertoári populistického nadháňania strachu, ktorý je takým dobre dostupným zdrojom politického kapitálu. Ukazovanie na hrozbu prichádzajúcu zvonku má pre politikov ešte jednu pridanú hodnotu – zbavuje ich zodpovednosti. Áno, ex post chvíľu počúvame, čo všetko sa urobí, zmení, napraví, vyrieši… ale najbližšie sa bude opäť strašiť niečím, čo prichádza zvonku, mimo zodpovednosti tých, ktorí tu vládnu. Navzdory faktom, ktoré ukazujú na domáce zlyhania.
Slovensko je samo sebe najväčšou hrozbou.
