Slovensko ako priateľ kohézie je vtip. Nikto Európu zvnútra neničí tak, ako Fico
Chudoba cti iste netratí, teda nie priamo pre svoju chudobu, ale tiež na ňu nebýva priamo pyšná. To je aj dôvod, prečo sa čistí príjemcovia európskych peňazí nepredstavujú ako „žobráci“, ale radšej sa, napríklad ústami slovenského predsedu vlády, nazývajú „priatelia kohézie“.
A ich náklonnosť ku kohézii sa najintenzívnejšie prejavuje pri debatách o európskom rozpočte, keď sa im zdá vhodné, aby bol čo najväčší a v čo najväčšej miere transformoval nemecké, holandské či švédske zdroje na „európske“, teda napokon slovenské, rumunské alebo litovské. Úsilie o európsku kohéziu je sympatické, veď bez vnímanej vzájomnosti a súdržnosti sa dosť dobre nedá vybudovať žiadna aspoň protoštátna entita. O čo prinajmenšom implicitne ide všetkým, ktorí „Európu“ porovnávajú s USA alebo Čínou, čiže ju chcú vidieť na podobnom ihrisku.
Lenže fiškálna solidarita tohto rozmeru je len jednou z mnohých podôb a rozmerov kohézie, ktoré sa od seba nedajú oddeliť. Navyše býva skôr záverečnou bodkou, ktorá potvrdí spoločné puto. Čiže ak chce niekto viac „kohézie“, mal by sa usilovať o tvorbu a posilňovanie tohto puta medzi európskymi občanmi, občinami a ich reprezentantmi.
