Takto vyzerá intimita závislosti. Brat má mozog zničený dopamínom, ona sa bojí dvíhať telefón
Česká režisérka Pepa Lubojacki má od 9. marca 2013 zvonenie telefónu v tichom móde. Zvuku prichádzajúceho hovoru sa bojí. V ten deň jej zavolali, aby jej oznámili správu, že jej otec zomrel. Predávkoval sa.
Desí ju predstava, že jej niekto podá rovnakú správu, tentoraz o jej bratovi Davidovi. Aj on kedysi fetoval, teraz pije. Tak veľmi, že prišiel o priateľov, o prácu, o bývanie. A búdu, v ktorej žije na okraji sídliska, sa mesto rozhodlo zbúrať.
V dokumentárnom filme Keby sa holuby premenili na zlato odkryla ich vzťah. Doteraz sa nezmierila s podmienkami, v akých žije, a nevzdala sa nádeje, že raz ho donúti žiť tak, aby sa zachránil. Zároveň priznala svoju túžbu ukázať verejnosti, že to býval skvelý človek a stále má dôvod ho ľúbiť. Že keď sú ľudia bez domova, neznamená to, že sú aj bez mena, bez vlastností, bez histórie a hodnoty.
Holuby v názve symbolizujú to, čo spoločnosť začala vnímať ako čosi otravné. Kedysi boli užitočné, posielali sme si cez ne aj poštu, teraz sa nám zdajú byť prašivé, dokonca zbytočné. Postavenie ľudí bez domova sa od toho príliš neodlišuje. Miestam, kde sa usadili, sa vyhýbame. Pepa Lubojacki si to dovoliť nemôže, to by potom brata vôbec nevidela. A ona ho vídať chce. Takže do jeho búdy chodí dobrovoľne. Dá si s ním kávu, niekedy prinesie čosi navarené, napríklad to, čo mu posiela mama.
Po niekoľkých sfilmovaných stretnutiach je zrejmé, že David má zautomatizovaný popevok zo socialistického seriálu Priatelia Zeleného údolia, kde mal úlohu horára Vlado Müller: Kdybys tak náhodou měl pocit, že jsi sám…, začne si spievať z ničoho nič. Pozerá sa do kamery a usmieva sa. Nebývajú to veľké rozhovory ani objavné. Už sa to s ním príliš nedá. Opitý býva každý deň už od rána a jeho mozog je už zrejme trvalo poškodený.
