Čína a Spojené štáty sa vyrovnávajú s rôznymi podobami toho istého problému
Po väčšinu uplynulých štyroch desaťročí bolo smerovanie Číny jasné: všetko napredovalo. Na začiatku 90. rokov dosahoval HDP krajiny na obyvateľa sotva 300 dolárov. Čoskoro však začali v čínskych mestách vyrastať mrakodrapy, diaľnice a siete metra. Rodiny, ktoré sa kedysi obávali, či budú mať dosť jedla, si začali kupovať byty, autá a smartfóny. Deti nastupovali na univerzity, o ktorých ich rodičia mohli iba snívať.
V priebehu jedinej generácie Čína vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie, usporiadala olympijské hry, vybudovala najväčšiu sieť vysokorýchlostných železníc na svete a stala sa jedným z hlavných motorov svetovej ekonomiky. Rýchly hospodársky rast nielenže zvýšil príjmy, ale zásadne zmenil aj to, ako Čína vnímala samu seba a svoje miesto v dejinách.
Koniec storočia poníženia
V období, ktoré Číňania nazývajú „storočím poníženia“ – ére cudzej nadvlády, ktorá sa začala ópiovými vojnami v polovici 19. storočia a pokračovala až do japonskej invázie v 30. rokoch 20. storočia – sa Čína z jednej z najvýznamnejších svetových civilizácií zmenila na krajinu bojujúcu o prežitie. Ekonomický zázrak posledných desaťročí však priniesol prísľub národného znovuzrodenia. Číňania sa čoraz častejšie mohli pozerať na Američanov, Európanov a Japoncov nie ako na obyvateľov bohatšieho sveta, ale ako na seberovných. Otázkou už nebolo, či Čína dobehne Západ, ale kedy sa stane najväčšou ekonomikou sveta.
Nálada v Číne sa však opäť zmenila. Čína je nepochybne obrovskou ekonomikou, výrobnou superveľmocou a mimoriadne silným technologickým konkurentom. Niečo sa však zmenilo v psychológii spoločnosti. Vytratilo sa očakávanie, že život sa bude automaticky zlepšovať. Hospodársky rast sa spomalil a realitný boom, vďaka ktorému sa mnohé domácnosti cítili bohatšie, sa vyčerpal. Absolventi univerzít si čoraz ťažšie hľadajú prácu, mladí ľudia odkladajú manželstvo a rodičovstvo alebo sa ich úplne vzdávajú. Prísne lockdowny počas pandémie covidu-19 a ich náhle zrušenie navyše oslabili dôveru vo vedenie krajiny, najmä medzi mladšími obyvateľmi miest.
Generácia rodičov dnešných mladých Číňanov zažila obdobie, keď tvrdá práca prinášala výsledky v čase mimoriadnej hospodárskej transformácie. Dnešní mladí ľudia však majú oprávnené obavy, že ani mimoriadne úsilie im nemusí zabezpečiť obyčajný život.
Čína v tom nie je sama
V rokoch 1947 až 1969 sa reálny, teda o infláciu očistený mediánový príjem amerických rodín takmer zdvojnásobil. Amerika vyhrala druhú svetovú vojnu, vybudovala najsilnejšiu ekonomiku sveta, vyslala človeka na Mesiac a stala sa vodcom slobodného sveta. Tento príbeh sa však začal v 70. rokoch rozpadať. Príjmy stagnovali a nezamestnanosť v roku 1975 vyskočila na 8,5 percenta, takže bez práce zostalo takmer osem miliónov Američanov.
Vojna vo Vietname a aféra Watergate zároveň podkopali dôveru Američanov vo vládnuce elity a inštitúcie. V roku 1964 až 77 percent Američanov uvádzalo, že dôveruje federálnej vláde, že vždy alebo väčšinou koná správne. Len o desaťročie neskôr tento podiel klesol na 36 percent a koncom 70. rokov sa pohyboval okolo 25 percent. V roku 1979 americký prezident Jimmy Carter slávne diagnostikoval krajine „krízu dôvery“.
Napriek zásadným rozdielom v politických inštitúciách a historických skúsenostiach naučilo dlhé obdobie hospodárskeho úspechu Američanov aj Číňanov veriť, že rýchly rast je nevyhnutnosťou. Ich deti potom museli na vlastnej koži bolestivo zistiť, že to tak nie je.
Otázkou, pred ktorou dnes Čína stojí, je, čo sa stane, keď sa pokrok spomalí, bude nerovnomernejší a prestane prinášať také zásadné zmeny. Americká skúsenosť naznačuje, že takéto prechody môžu zanechať trvalé psychologické následky: slabšiu dôveru v inštitúcie, menšiu vieru v to, že každá ďalšia generácia sa bude mať lepšie než predchádzajúca, a slabšie presvedčenie, že vlastným úsilím sa človek dokáže posunúť na spoločenskom rebríčku.
Približne tri štvrtiny Američanov sú dnes presvedčené, že dnešní mladí ľudia budú na tom v dospelosti finančne horšie než ich rodičia. V roku 2014 si 38 percent Američanov myslelo, že tvrdá práca a odhodlanie nie sú zárukou úspechu, kým o desať rokov skôr to bolo 28 percent. A v roku 2026 až 50 percent oslovených Američanov uviedlo, že americký sen už neplatí.
Hospodársky úspech nemá iba materiálny rozmer. Dáva ľuďom aj pocit nádeje a životného smerovania. Čína a Spojené štáty sú, samozrejme, veľmi odlišné spoločnosti a Američania boli oveľa bohatší v čase, keď sa ich povojnový vzostup začal spomaľovať. Obe krajiny sa však vyrovnávajú s rôznymi podobami toho istého problému: ako sa zmieriť s koncom výnimočnej éry. Zatiaľ čo Američania sa už celé desaťročia vyrovnávajú s psychologickými dôsledkami prerušeného vzostupu, Čína si svoju novú realitu ešte len začína uvedomovať.
