Výstava mapuje bratislavské hudobné kluby z 90. rokov
Bratislava sa v 90. rokoch minulého storočia stala domovom klubovej scény, ktorá priťahovala fanúšikov menšinových žánrov z celého spektra. Hudobné kluby zažili rozmach čoskoro po páde komunizmu a tvorili kolorit miest. Tento fenomén sa rozhodlo priblížiť Múzeum mesta Bratislavy novou výstavou s názvom Medzi eufóriou a vyčerpaním.
New Model Club ako vlastná izba
Na Obchodnej ulici v Bratislave prevádzkoval Jano Draškovič New Model Club, ktorý založil v septembri 1991. Išlo o prvý takýto hudobný klub v meste zameraný na menšinovú a alternatívnu hudobnú aj umeleckú scénu. „Náš klub nebol pre tých, čo hľadali len zábavu pri drinku s trochou hudby v pozadí, ani pre tých, čo uprednostňovali duniace reproduktory a tanečný parket so stroboskopom,“ spomína si Draškovič. Klub bol podľa jeho slov otvorený nepretržite každý deň do štvrtej rána, spolu to bolo 615 nocí. „Pre mnohých bol klub takmer ako vlastná izba, mali v ňom vlastnú stoličku či pohár, spoznávali a vytvárali sa vzájomné vzťahy, tvorila sa pestrofarebná komunita názorov a presvedčení a diskutovalo sa o pravde,“ dodáva.
Účko vzniklo v bývalom kryte
Legendárny klub Účko bol podľa Rastislava Ševčíka, ktorý v kluboch pôsobil ako DJ Ralf, pôvodne kryt pod hradným kopcom pre papalášov. „Bol zriadený v tajnom režime ako nemocnica, kompletne zariadená, s posteľami, plynovými maskami a tak. Keď sme to chceli prerobiť na klub, nadreli sme sa, museli sme búrať priečky, takmer sme tam prišli o pľúca,“ spomína si. Podľa jeho slov z toho vznikol unikátny priestor, porovnateľný s tým, čo mali na Západe.
Agentúra ´91 LTD a UW Café
Martin Giertl alias Džozy s Lacom Mokrým a Máriom Antalikom založili už v roku 1991 agentúru ´91 LTD a organizovali koncerty zahraničných kapiel v Účku či New Model Clube. Zábava potom pokračovala v UW Café, čo bol ďalší klubový priestor v Zichyho paláci, takisto bývalý podzemný kryt. „Boli to neveľké podzemné priestory, vzadu sa predávali platne, ľudia sa spoznávali, boli natlačení, ale dokázali si ešte aj zatancovať, malo to ten správny klubový ráz. O klube hovorili na MTV, písali v New York Times,“ spomína si Giertl. „Bol tu strašný hlad po hudbe, koncertoch, zábave. Festivaly v dnešnej podobe neexistovali, držala to klubová scéna,“ uzatvára.
Rock Fabrik a duch slobodomyseľnosti
Martin Juráček otvoril v roku 1992 na Kominárskej ulici klub Rock Fabrik. „Čo nás k tomu viedlo? Myslím si, že v prvom rade to bola celoživotná láska k hudbe. A tiež sme chceli robiť veci podľa vlastných pravidiel a predstáv,“ spomína si. „Veľká časť ľudí k nám chodila za umením, ktoré bolo iné než to v hlavnom prúde, ale rovnako veľkú úlohu zohrala aj kamarátska, inšpiratívna atmosféra a výrazný duch slobodomyseľnosti,“ dodáva.
Komunity a ekonomická realita klubov
Kluby okolo seba vytvárali komunity ľudí s podobným naladením. Napríklad New Model Club mal v krátkom čase vyše 500 členov, ktorí mali preukaz oprávňujúci na vstup do klubu, od študentov po etablovaných umelcov a verejne činných ľudí. Pamätníci sa zhodujú, že komunity neboli uzavreté a klubová scéna bola vždy otvorená.
Žiadny klub však nebol dobročinnou organizáciou a musel sa uživiť. „Vždy to stálo finančne na bare. Vstupenky za koncert sú síce fajn, ale zabudni na to, že koncerty ťa uživia, bez baru by nikdy žiadny hudobný klub finančne neprežil,“ hovorí DJ Ralf. Zdôrazňuje, že inšpiráciou boli rôzne zahraničné kluby ako manchesterská Haçienda, newyorský CBGB, londýnsky Vortex, Marquee club, 100 Club či viedenská Aréna, ktoré po novembri 1989 aj navštívili. „Na koncerte sa občas prerobilo, občas nie, základ bol, aby si nebol v strate. Ak si zostal na nule, bolo to okej. Nemohol si to robiť ako zárobkový biznis, ak by si chcel tak rozmýšľať, mohol si to rovno zabaliť.“
Punkový štýl „urob si sám“
Výraznú úlohu hralo aj nadšenie. Organizátori si spomínajú na bizarné situácie, aké mohla priniesť iba vtedajšia otvorená doba bez akýchkoľvek grantov či fondov na podporu umenia. Bol to punkový štýl v zmysle „urob si sám“: plagáty sa vyrábali na kolene a po meste sa lepili načierno, na bráne robili biletárov kamoši s dobrou väzbou, pomohli známosti aj vzťahy postavené na dôvere.
„Keď sme napríklad robili koncerty kapiel z Britských ostrovov, prispeli nám na náklady dámy z britskej rady, po kapely sme jazdili na letisko do Viedne a keďže sme nemali vlastné auto, viackrát nám vďaka známosti požičali dodávku zo židovskej obce, čo bolo tiež dosť unikátne,“ spomína si Giertl. „V Účku sme robili napríklad koncert populárnej indie kapely Cranes a hranice vtedy neboli otvorené ako dnes, na colnici im pre víza zadržali syntetizátor, bez ktorého nemohli hrať. Jednoducho sme dostali tip a išli za klávesákom Elánu, ktorý jediný v meste mal podobný synťák, dodnes nechápem, ako nám, neznámym chalanom, mohol veriť a požičať drahý nástroj. Na druhý deň sme mu ho doniesli naspäť. To si dnes nevieš predstaviť. Ale vtedy to naozaj takto fungovalo.“
