Zvykli sme si na extrémne násilie a mŕtve telá, hovorí riaditeľka festivalu Jeden svet
Riaditeľka festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet Eva Križková upozorňuje, že spoločnosť si postupne zvykla na obrazy extrémneho násilia a smrti. „Ako ľudstvo v rámci západnej civilizácie sme v mnohom otrlí a obávam sa, že až cynickí. Sme zvyknutí čítať o extrémnom násilí a vidieť reportážne zábery mŕtvych tiel či zranených ľudí takmer na dennom poriadku,“ uviedla.
Podľa Križkovej súčasné krízy – vojny, humanitárne katastrofy, klimatická kríza aj oslabovanie demokratických inštitúcií – nemožno vnímať oddelene. „Ukazuje sa, že krízy sú veľmi prepojené. Nemôžeme hovoriť o ekologickej kríze bez toho, aby sme sa nepozerali na vojnové konflikty vo svete – a naopak,“ povedala.
Festival Jeden svet je súčasťou oddelenia Globálneho vzdelávania organizácie Človek v ohrození. Jeho úlohou je podľa Križkovej odkrývať pôvod, dôvody a súvislosti humanitárnych kríz a konfliktov vo svete.
Vzdialené krízy sa dotýkajú aj nás
Na otázku, kedy sa vzdialená kríza stane aj naším problémom, odpovedá z humanistického aj pragmatického pohľadu. „Pokiaľ si chceme zachovať ľudskosť, nemôže nám byť jedno, keď sa kdekoľvek na svete pácha nespravodlivosť a siaha sa na základnú ľudskú dôstojnosť,“ vraví.
Z pragmatického hľadiska podľa nej platí, že v globalizovanom svete sa dianie na druhom konci sveta odrazí v cenách benzínu, energií či dovezených potravín. Klimatická zmena aj politické a vojenské konflikty sa prejavujú v migrácii a v spoločenských problémoch, ktoré potom kulminujú v strednej Európe.
Dokumenty idú hlbšie pod povrch
Križková zdôrazňuje, že dokumentárne filmy prinášajú hlbší vhľad do reality než rýchle spravodajské obsahy. „Pristupujú k realite cez príbehy individuálnych hrdinov. Na ploche viac ako hodiny až dvoch majú priestor nechať diváka vniknúť do reality, súvislostí a širšieho kontextu. Práve to dokáže vyvolať ľudskú empatiu oveľa silnejšie než rýchlo zostrihané a odosobnené zábery v správach,“ vysvetlila.
Pri výbere filmov do programu si podľa vlastných slov v tíme neraz aj poplačú. „Počas celého roka vidím ľudí po celom svete, ktorí v extrémne náročných podmienkach budujú rodiny, vzdelávajú sa, tvoria umenie a starajú sa o seba. Často neplačeme od smútku, ale od dojatia nad silou protagonistov a tým, ako dokážu prekonávať ťažké podmienky,“ dodala.
Podľa Križkovej dokumentárne filmy nemajú ambíciu meniť názory ľudí na opačnom póle spektra. „Názory ako také sa často preceňujú a zbytočne nás rozdeľujú. To, čo dokumentárne filmy dokážu, je vyvolať empatiu – čo považujem za podstatne dôležitejšiu schopnosť a kvalitu,“ uzavrela.
