Protesty v Albánsku prerástli do násilnej študentskej revolty
Akademický rok sa iba začal, no študenti v Albánsku do lavíc nezasadli. Centrum Tirany už druhý týždeň pripomína bojovú zónu. Na spálených vládnych budovách, rozbitých bankomatoch, vybitých oknách bánk, na barikádach lemovaných zapálenými smetnými košmi a dlažobných kockách lietajúcich priestorom vidieť následky vzbury proti 13-ročnej vláde socialistu Ediho Ramu, korupčným škandálom, vysokej inflácii a rastúcim nákladom na život. Na strane bezpečnostného aparátu stoja hektolitre striekajúcej vody, slzotvorný plyn a gumové projektily.
Protesty sa začali v máji ako „plameniaková revolúcia“ proti odpredaju chránenej prírodnej rezervácie s plameniakmi ultrabohatým investorom z prostredia rodiny amerického prezidenta Donalda Trumpa. Po mesiacoch ochabnutia začali eskalovať a zmenili sa na intenzívnu študentskú revoltu. Študenti vysokých škôl vyhlásili štrajk, odmietli sa vrátiť do prednáškových lavíc a vyšli do ulíc. Protestujú proti nekvalitným školám za príliš drahé školné, nedostupnosti bývania a nedostatku práce pre mladých.
Eskalácia a zásahy polície
Už prvý protest študentského hnutia zaznamenal výtržnosti z davu demonštrantov, no ešte ostrejšia bola odpoveď vlády. Na obhadzovanie fasády budovy ministerstva školstva kameňmi či vajcami poriadkové sily reagovali použitím vodného dela a slzotvorného plynu. Odvtedy sú zásahy polície čoraz brutálnejšie. Protestujúci stavajú barikády, zapaľujú smetné koše a hádžu zápalné fľaše.
Študentské štrajky a protesty sa rozšírili aj do iných miest – do prímorského letoviska Durrës, do prístavu Vlorë či do mesta Skadar. Na tiranskom bulváre sa objavili červeno-čierne stoličky s albánskym orlom, ktoré tam dal premiér s papiermi s nápisom dialóg. Keď sem o dve hodiny prišli študenti, Rama tam nebol a pred stoličky nastúpila polícia.
Solidarita učiteľov a občanov
Na Tiranskej polytechnike sa v piatok dopoludnia schádzajú učitelia a študenti z celej Tirany. Po dňoch protestov sa učitelia na znak solidarity spájajú so svojimi žiakmi. Profesor Sandër Kovaçi z Fakulty matematických vied a inžinierstva a líder učiteľských odborov hovorí: „Sme tu, aby sme podporili našich študentov. Toto je štrajk za ich práva. Za odstúpenie vlády, pretože neplní ich požiadavky.“ Zdôraznil, že policajná brutalita bola jednou z posledných kvapiek: „Sme proti brutalite polície, ktorá prekročila všetky zákonné hranice.“
Premiér obviňuje z podpory vzbury zahraničných aktérov – za krízou vidí Rusko, Irán či protifašistické hnutie Antifa. Protestujúci tieto obvinenia označujú zhodne ako „fake news“.
Devätnásťročný študent elektroinžinierstva Visar hovorí: „Smerovanie tejto krajiny je veľmi zlé a vyjadrenia vlády k protestom sú hrozné. Vyhrážali sa nám. Každý deň ubližujú deťom, je to neakceptovateľné.“
Päťdesiatšesťročná farmaceutka a matka troch synov Elda Hysi chodí na protesty takmer každý deň: „Som matka, takže jednoznačne podporujem profesorov aj študentov a som úplne proti násiliu páchanému na študentoch a deťoch. Tých 2 500 eur, čo sľubuje policajtom za to, že dnes bojujú v uliciach so študentmi, pochádza z mojich daní a s tým vôbec nesúhlasím.“
Odmietnutie dialógu a pouličné boje
Tridsaťročný právnik Agred Tafaj, absolvent Univerzity v Cambridge aj Univerzity v Tirane, je jedným z lídrov protestov. „V roku 2018 sme sa sústredili na reformu zákona o vysokom školstve. Dnes sme si istí, že na zmenu situácie v Albánsku nestačia čiastkové reformy a hlavným problémom je náš premiér,“ vysvetľuje. Keď prišiel k schodom s rozloženými stoličkami, prvý ich začal obracať naopak ako symbolické odmietnutie Ramovej výzvy na dialóg. Iní protestujúci ich začali ničiť trieskaním o zem.
Pred siedmou večer davy mladých opäť zaplavujú ulice, stavajú barikády a zapaľujú smetné koše. Polícia naháňa mladíkov a odváža ich preč. Ťažkoodenci sú ozbrojení puškami so slzotvorným plynom, svetlicami alebo gumovými projektilmi. Keď stovky ľudí stoja pred vodnými delami s rukami nahor na znak pokoja, poriadkové sily na nich aj tak pustia silný prúd vody.
Dobrovoľní zdravotníci pomáhajú zraneným demonštrantom. Dvadsaťštyriročná lekárka pracuje v nemocnici a vo voľnom čase zachraňuje zranených protestujúcich: „Poskytujeme ľuďom prvú pomoc a snažíme sa ich chrániť pred účinkami plynu a pred akýmkoľvek zranením, ktoré môžu utrpieť. Ľudia vracajú, majú bolesti, slzia im oči, dusia sa, je im nevoľno.“ Podľa jej slov neposielajú protestujúcich do štátnych nemocníc, pretože sa obávajú, že by tam mohli byť zatknutí.
