Ficova geopolitika: tanečnica na rúre a klub porazených
Ako píše publicista Michal Havran, keď srbskí nacionalisti napadli v Banáte príslušníkov slovenskej menšiny, minister zahraničných vecí Juraj Blanár vyhlásil, že ide o vnútornú záležitosť Srbska a slovenská vláda v tejto veci nič nepodnikne. Nebude žiadať vyšetrenie incidentu, a vlastne podľa neho to ani neboli Slovenky a Slováci, ale akísi príslušníci slovenskej opozície.
Bolo to v časoch, keď ruská architektúra grotesky Malej dohody navonok fungovala a Robert Fico s Viktorom Orbánom a Aleksandarom Vučičom formovali triumvirát Európy. Bájne čínske investície v kombinácii s miestnou korupciou však zabili na stanici v Novom Sade 16 ľudí. Stavba objednaná vládou sa zrútila po otvorení. Napriek tomu triumvirát držal, keďže vo Ficovom aj Orbánovom záujme bolo dostať Vučičovo Srbsko pod ruský a čínsky vplyv čo najskôr do EÚ.
Prešli dva roky. Najskôr sa Vučič pokúsil zachrániť Orbána predvolebným vyhlásením, že pri ruskej rúre spájajúcej obe krajiny našli zrejme ukrajinské výbušniny. Nepomohlo. Pár hodín pred voľbami sa napriek tomu nepoučený Fico pokúsil o niečo podobné. Vučičovi poskytol na verejnom mítingu v Novom Sade európske alibi pre tých, ktorí sa báli, že Vučič napokon stiahne srbskú kandidatúru na vstup do EÚ a pod ruským vedením začne budovať balkánske Bielorusko. Nepomohlo.
Roky sme aj od jeho kritikov počúvali, aký je to geniálny politický stratég a macher, ako vie vždy vycítiť, čo sa deje, dobre sa zorientovať a sadnúť si k správnemu stolu. Po dvojitej Ficovej porážke v Maďarsku a v Srbsku už podľa Havrana aj jeho technologickí obdivovatelia precitli a pochopili, že Robert Fico je dnes dezorientovaný, izolovaný a neschopný vybudovať akékoľvek spojenectvo.
Neomylne si začal v posledných rokoch vyberať lúzrov. Psychopata Vladimira Putina sa blazeovane opýtal, ako sa má, Orbána zachraňoval do poslednej chvíle a Vučičovi robil tanečnicu na rúre. V Prešovskom kraji nepriamo podporil uziapaného neonacistu, v Bratislave mu nešlo o hlavnú stanicu, ale o infantilnú porážku progresivizmu. Každým jedným slovom sa prepadáva do vlastnej stratenosti a bezvýznamnosti. Bludné a nehanebné cesty Blanára za vrahom ukrajinských detí Sergejom Lavrovom, ktorý opakovane tvrdí, že ukrajinský národ a Ukrajina neexistujú, sú už iba následkami rozhodnutia politickej strany, ktorá prešla plne pod kontrolu gangsterského národného socializmu.
Všetky tieto spojenectvá mali mať podľa autora akýsi pragmatický rozmer. Pragmaticky sme sa mali priateliť s Orbánovým „zaťom“ elektrikárom, snáď najbohatším Maďarom na planéte. Pragmaticky sme mali znášať, ako Vučičova polícia mláti Slovenky a Slovákov v Banáte. Pragmaticky sme sa pri Rusku mali sústrediť iba na plyn a niečo, o čom už vedia strategicky bľabotať iba lobisti a Ficovi emisári, pripravujúci schröderovskú únikovú stratégiu do dozornej rady bársjakého energetického ruského koncernu.
