Pavel varuje, Pellegrini mlčí
Český prezident Petr Pavel adresoval Čechom posolstvo, ktorého myšlienkové jadro je podľa komentátora akútnejšie a už oneskorené pre Slovensko. Zatiaľ čo predseda Fico spolu s Babišom kolaudoval v Prahe sochu, ktorá sa podľa autora nikdy nestane pomníkom česko-slovenskej vzájomnosti, Pavel hovoril o budúcnosti Česka.
V oblasti, kde autor dlhodobo používa metaforu „po nás potopa“, Pavel podľa komentátora Honzejka vystihol vládnu politiku slovami: „Čím sú krízy zreteľnejšie a nebezpečnejšie, tým viac akoby sme sa im báli uveriť a naopak dúfame, že nás nejako minú a riadením osudu to napokon dobre dopadne (…).“
Česko-slovenská podobnosť tu podľa autora silne rezonuje, problém však je, že u nás sa nedá postulovať, že stratégovia Fico IV zvládnu vymenovať všetky okruhy, v ktorých zlyhávajú a zlyhali. V mentálnom svete, v ktorom sa pretĺka od zlyhania až k úmyselnému šlendriánu, Fico IV ani netuší, kde všade zlyháva.
To, že „je trestuhodné požičiavať si od budúcnosti miliardy na bežnú prevádzku“, je klišé aj v SR až natoľko, že klasickejší príklad „hrachu na stenu“ ani nevymyslíme. Autor kladie otázku, či tu ešte niekto verí, že asociálovi podnikajúcemu v politike pre vlastné materiálne blaho má zmysel pripomínať, ako Pavel Babišovi, že „je nemorálne prenášať náklady na vlastný komfort na vlastné deti, ktoré teraz sedia v laviciach základnej školy“.
Ani to, že „informačný chaos oslabuje schopnosť demokratickej spoločnosti rozhodovať a brániť sa“ – čím Pavel pokračoval –, nie je na Slovensku vec neznáma. Akurát my sme už podľa autora vo fáze, keď úradujúca nomenklatúra chaos nielenže neodmieta, ale naopak, pre jej pôsobenie v politike fungujú vygumované vedomia ako najväčšia opora.
Kolaps kritického myslenia, pred ktorým Pavel varuje slovami „neprestávajme veriť, že pravdu sa dá poznať, nestrácajme vieru v médiá, inštitúcie, vedu i jeden v druhého“, je pre antisystémovo-populisticko-gangsterskú moc to najlepšie, čo ju v oblasti komunikácie a informácií mohlo stretnúť.
Pocity, že odkazy Petra Pavla adresované českej súčasnosti prípadné a aktuálne pre Slovensko už boli a dnes pôsobia oneskorene, betónuje výzva na odmietnutie prevedenia televízie a rádia pod štátny rozpočet. Tu by znel každý dodatok už zbytočne.
Skutočnosť, že zdroje životaschopnosti a napredovania spoločnosti vidí Pavel rozdielne od druhej vlády Babiša, je zrejmá, autor však pripúšťa, že v šťastnejšej časti bývalej ČSR to môže byť ešte predmetom sporu. Slovenský hendikep je podľa neho v tom, že prezident a premiér ako invalidní súrodenci z mentálneho „prednovembra“ vidia veci viac než podobne – takmer rovnako, na čom nič zásadné nemení, že jeden je formálne prijateľnejší a ochotnejší ohýbať chrbát pred „Bruselom“ a spol. než ten druhý.
