Sámska spisovateľka Elin Anna Labba predstavila knihu o násilnom vysídľovaní svojich predkov
O násilnom vysídľovaní pôvodného obyvateľstva severu sa donedávna mlčalo. Sámska novinárka a spisovateľka Elin Anna Labba o ňom napísala knihu Páni nás sem presídlili, ktorú predstavila aj slovenskému publiku v Bratislave a Žiline.
„Dá sa povedať, že v dnešnej sámskej spoločnosti má každý v rodine niekoho, kto bol prinútený vysťahovať sa. Sámov presídľovali aj z najsevernejších oblastí a nútene presídlených umiestňovali do rôznych oblastí, jednu rodinu sem, druhú tam. Vlastne sa tým narušila celá sámska spoločnosť,“ hovorí autorka.
Sámovia sú pôvodní obyvatelia severu, ktorí tisícky rokov pásli stáda sobov za polárnym kruhom a v 20. storočí čelili agresii, predsudkom a násiliu. Žijú v Nórsku, vo Švédsku, Fínsku a v Rusku.
Téme násilného vysídľovania sa Labba začala venovať približne pred pätnástimi rokmi, a to kvôli svojej rodine. „Začala som sa o to zaujímať kvôli svojej rodine, mojim rodičom, starým rodičom. Potom sa to na seba postupne nabaľovalo,“ uviedla.
Podľa jej slov ide pre mnohých Európanov o úplne neznámu kapitolu histórie, hoci sa odohrala v 20. storočí. „Sámske dejiny sú celkovo svojím spôsobom nevypovedané,“ dodáva.
Mlčanie väčšinových spoločností v Škandinávii vysvetľuje tým, ako sa moderné škandinávske krajiny formovali. „Sámovia, sámsky jazyk, kultúra boli z toho vyčlenené. Boli mimo tej idey, nezapadali do škatuľky, čo je moderný národ,“ povedala Labba.
Ďalším dôvodom je podľa nej aj to, že nejde o príbeh, na ktorý by boli Švédi hrdí. Núteného vysídľovania pôvodného obyvateľstva aj rasového skúmania sa pritom dopúšťali práve krajiny, ktoré sa vnímajú ako ukážkové demokratické krajiny.
„Myslím si, že človek by mal byť opatrný v tom, ako vníma rôzne krajiny, pretože podľa mňa neexistujú lepšie a horšie krajiny, sú to len naše predstavy o nich. Žiadna krajina nie je ideálna, navyše hovoríme o období, keď bol rasizmus rozšírený po celom svete,“ uviedla spisovateľka.
Sámovia boli v tom období v Škandinávii v spoločenskom rebríčku najnižšie. V dobových dokumentoch sa podľa nej objavujú stále tie isté slová: neschopní, primitívni, potrebujú pomoc, je to pre ich dobro a v ich vlastnom záujme.
V období, keď sa začalo realizovať násilné vysídľovanie, sa súčasne rozbehol aj takzvaný rasovo-biologický výskum. „Od svojich respondentov viem, že rasoví biológovia skúmali niektorých Sámov opakovane, pred núteným vysídlením na severe aj po ňom, na juhu. Fotografovali ich nahých, spredu aj z profilu, merali im lebky, dokonca vykopávali hroby. Na zozname ľudí som našla aj Risten, moju starú mamu, po sámsky sa to povie máttáráhkku,“ priblížila autorka.
Rozšírený bol podľa nej názor, že Sámovia sú vymierajúci národ, ktorý nemá šancu prežiť v modernej spoločnosti, a pre pasenie sobov a tradičný sámsky spôsob života nebolo miesto. V Nórsku im zakázali hovoriť vlastným jazykom, deti v školách nesmeli hovoriť po sámsky. Podobné boli postoje vo Švédsku, kde Sámom pošvédčili aj mená.
