Fico si potrebuje utrieť topánky
Kedysi sa Robertovi Ficovi dalo vo vzťahu k ústavnosti rátať k dobru aspoň chápanie základných inštitútov a procedúr a rešpekt voči nim. Nebola to pestovaná náklonnosť občana nadchnutého pre fundament štátnosti ako garanta práv a slobôd, skôr inštinktívna opatrnosť, ale účel to plnilo.
Pri elektrikárovi tiež neskúmame, či ho pri práci s ističom vysokého napätia k opatrnosti vedie posvätná bázeň, obava o vlastný krk, alebo strach z disciplinárneho postihu. A tak ako elektrikár neskúša vedenie holou rukou, aj pre Fica boli mnohé činnosti automatické a iné nepredstaviteľné.
Možno sa to dá ilustrovať tým, ako zbesnel, keď mu Andrej Kiska po vražde Jána Kuciaka v prejave, ktorý nebol písaný na Slovensku, odporučil rekonštrukciu vlády spojenú s vyslovením dôvery. Slová ešte mali váhu a Fico vedel, že prezident otvoril hru o Ficovu demisiu. (Dohral ju Béla Bugár.)
S aktmi rangu návrhov na personálne zmeny vo vláde sa spájala taká vážnosť, že nikomu nenapadlo narábať s nimi ako s rekvizitami politického performerstva, prípadne ich ohýbať, aby plnili iné ako ústavou zamýšľané účely. Na to predsa politici majú tisíc mimoústavných nástrojov.
Žiaľ, škrtnúť musíme aj toto posledné drobné pozitívum, ktorým sa odlišoval od „deciek“, ako tak rád a neraz vlastne aj právom nazýval všetkých od Richarda Sulíka cez Igora Matoviča a Zuzanu Čaputovú po Ľudovíta Ódora.
Do jeho žonglérskeho čísla s funkciou ministra životného prostredia totiž pribudla nová etuda. Už sme tu mali falošný návrh na odvolanie ministra, stiahnutie návrhu na odvolanie, potom falošný návrh na vymenovanie, falošné trvanie na ňom a teraz prišla novinka: vrátenie prezidentovho poverenia na riadenie ministerstva.
