Historička seriálu Sľub: Ženy v socialistickom školstve mali ďalekosiahle dôsledky, vidíme ich dodnes
Historička Eva Škorvánková pôsobí ako odborná poradkyňa tvorcov seriálov Dunaj, k vašim službám a Sľub. Je presvedčená, že príbehy postáv pomáhajú mladým generáciám pochopiť, prečo sú ich rodičia a starí rodičia takí, akí sú, a môžu im pomôcť aj v sporoch, ktoré medzi sebou preto majú.
Seriál Sľub sa začal príbehom z roku 1985 a teraz pokračuje rokom 1986. Podľa Škorvánkovej už dnes neplatí veľa vecí zo Sľubu – ako sme žili v práci, ako sme trávili voľný čas či ako vyzeral náš život v rodine. Vidno v ňom však aj to, čo sa k nám nenápadne vracia. Tak ako vtedy, aj dnes má politická moc blízko k tomu, aby našu túžbu po spotrebe využila na vyjednávanie spoločenského konsenzu, ktorý by jej pomohol udržať si svoje pozície.
O vtedajšej móde hovorí, že v druhej polovici osemdesiatych rokov nebola veľmi atraktívna, teda tá, ktorá bola dostupná v obchodoch. Odevné závody chrlili obrovské šarže rovnakého oblečenia, takže väčšina detí vyzerala rovnako. Do malého mesta sa podľa nej doviezol len jeden menčestrový druh nohavíc a jeden druh teplákov. Dieťa zachránilo, len ak malo zručnú mamu alebo babku. Doba priala kreativite, ženy si kupovali časopisy so vzormi.
Škorvánková spomína, že keď sa v Šali, kde vyrastala, v obchode pýtali na plavky, predavačka sama rozhodla, ktoré im ukáže a ktoré nie. Keď im mama priniesla z Francúzska gumičky do vlasov, boli hviezdy. Aj takéto drobnosti deťom chýbali.
Všíma si aj to, že keď sa vtedy s niekým dohodli na stretnutí, nemohli ho operatívne zrušiť, museli na stretnutie prísť, alebo sa minuli. Jedinou četovacou aplikáciou boli podľa nej slová „prosím ťa, odkáž“. Dynamika vzťahov bola podmienená tým, že všetko bolo naživo.
Pri každej postave má seriál podľa Škorvánkovej šancu ukázať, aké stratégie prežívania Česi a Slováci počas socializmu mali a ako sa naň adaptovali, respektíve neadaptovali. Niektorí boli ochotní pristúpiť na pravidlá hry a vstúpili do strany, elita sa dostávala ľahšie k bytom, využívala možnosti chodiť na stáže alebo na konferencie do zahraničia a časť z nej v tom videla aj možnosť emigrovať. Iní boli problémoví, režim odmietali a šli si vlastnou cestou aj za cenu následkov – nemohli snívať o kariére, prípadne si nemohli naplniť sny v bežnej spotrebe. Taký je podľa nej telocvikár Michal a jeho brat Vlado; keď ich matka úspešne emigrovala, obaja zostali bez možnosti kariérne napredovať.
Mládež vnímala podľa Škorvánkovej pozitívne konzumnú spoločnosť na Západe, fascinoval ju moderný životný štýl, ktorý mohla vidieť napríklad cez vysielanie rakúskej ORF. Do Maďarska zas mohli chodiť nakupovať výrobky, ktoré kádárovský režim pustil na pulty, kým u nás to bol tuzexový tovar: značkové spreje, rifle, platne, talianske kočíky a buginy značky Chico, plastové dojčenské fľaše, ohrievače na mlieko, Coca-Cola. Hoci sa medzi mladými ľuďmi nepochybne šírili aj protirežimné názory, väčšina nad vecami príliš do hĺbky neuvažovala, a nedá sa preto povedať, že by sa v masovom meradle stavali do opozície voči režimu. Efektivita vzdelávacieho systému, propagandy a kontroly bola práve v tom, že viaceré generácie za sebou si neuvedomovali manipuláciu režimu. Mnohí sa uzatvorili do rodinného prostredia; ak sa v rodine prezentovali kritické protirežimné postoje, deti boli rodičmi vedené k tomu, aby o tom na verejnosti nerozprávali.
