Hanba po hlasovaní o návrate detí špacíruje po svete
Pri hlasovaní o tom, či sa majú deti vrátiť zďaleka domov k mame, zaznelo v jednej z teple osvetlených sál v Bruseli aj „nie“. Osem zdvihnutých rúk stlačilo červený gombík. Štyri z nich patrili ľuďom zo Slovenska: Ľubošovi Blahovi, Erikovi Kaliňákovi, Judite Laššákovej a Kataríne Roth Neveďalovej.
Väčšina – päťsto tridsaťšesť rúk – stlačila zelenú. Aby sa deti vrátili domov. K mame. K tatovi. K rozbitej hojdačke na dvore, kde zostala zabudnutá plechová lopatka.
Osem rúk však stlačilo červenú a bolo proti. Menej, než koľko prstov potrebujete, aby ste si na rukách spočítali jednu školskú triedu v Charkove. Ale dosť na to, aby sa človeku urobilo úzko pri srdci.
Skúste si tú chvíľu predstaviť celkom zblízka, bez mikrofónov a bez tlmočníckych kabínok. Je novembrové dopoludnie. V sále sedia stovky vzdelaných mužov a žien. Keď príde rad na bod programu, predsedajúci vyzve na hlasovanie. Nehlasuje sa o cene plynu, o kvótach na mlieko ani o tom, kam sa posunie hranica na starej mape. Hlasuje sa o najjednoduchšej veci na svete, ktorej rozumie aj ten najobyčajnejší dedinský poštár. Má sa stratené dieťa vrátiť k svojej mame?
Väčšina sály stlačí zelenú. Niektorí stlačia žltú, lebo ich bolí hlava alebo si práve potrebujú zaviazať šnúrku na topánke, a tak sa radšej zdržia. A potom sú tam tí ôsmi.
Štyria z nich majú v pase pečiatku krajiny, v ktorej sa v oknách sušia periny, kvitnú muškáty, kde staré mamy v nedeľu zavárajú slivky a kde sa v kostoloch aj v čítankách od nepamäti opakuje, že dieťa patrí k matke ako koreň k stromu. Štyria ľudia, ktorí ráno vstali, umyli si zuby, možno pobozkali na čelo vlastné deti alebo im aspoň poslali správu, v ktorej sa opýtali, či majú čiapku, potom nastúpili do výťahu, sadli si do kresla, pozreli sa na obrazovku a pri plnom vedomí a s čistým svedomím stlačili červené tlačidlo. Nie.
Potom v televízii vysvetlia, že v texte bolo priveľa prídavných mien, že sa im nepáčil tón piateho odseku, že diplomacia potrebuje jemnejšie štetce a že oni tiež chcú mier, len iný, krajší mier.
Hanba špacíruje po svete a občas sa zastaví aj doma, pod Tatrami, kde sa dnes politika varí podľa zvláštneho receptu na všetky štyri svetové strany.
Keď sa pán premiér pozrie na východ, rozpráva o suverenite, o mieri, ktorý sa vraj rodí v tichu bez zbraní, a o tom, že treba chápať všetky príčiny. Hovorí to tak presvedčivo, až má človek pocit, že svet je šachovnica, na ktorej sa biele aj čierne figúrky posúvajú podľa toho, odkiaľ práve fúka lacnejší vietor do potrubia. Lenže na šachovnici zrazu stojí malý Saša v o číslo väčšom svetri a v rukách zviera plyšového psíka bez ucha. Na toho Sašu sa v tej politike na štyri svetové strany zabudlo.
Pán Blaha, pani Laššáková, a pamätáte si túto? Pusť vsegda budet solnce, pusť vsegda budet nebo, pusť vsegda budet mama, pusť vsegda budu ja. Nech je vždy slnko, nech je vždy nebo, nech je vždy mama, nech som vždy ja. Taká jednoduchá pesnička. Jej text pochopí aj plyšový pes s jedným uchom. Deti nepotrebujú politiku všetkých štyroch svetových strán. Deťom stačí jediná svetová strana na celom svete. Tá, na ktorej stojí mama.
