Ako nestratiť nádej v ťažkých časoch a čeliť autokratom
„Nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne.“ Výrok Václava Havla sa dnes často používa v diskusiách o tom, ako si udržať nádej v spoločensky ťažkých časoch. V roku 1985, keď si Havel len ťažko predstavoval, že sa raz stane prezidentom slobodnej krajiny, odpovedal na päťdesiat otázok novinára Karla Hvížďalu. Otázky mu doručili tajne na papieri a Havel odpovede nahrával na magnetofónové pásky. Z ich rozhovoru vznikla kniha Dálkový výslech.
Hvížďala sa v jednej z otázok pýtal, či Havel vidí v 80. rokoch aspoň štipku nádeje. Havel odpovedal, že mierou nádeje nie je radosť z dobrého behu vecí a že čím nepriaznivejšia je situácia, tým je nádej hlbšia.
Prvá spomienka: december 1989
V slnečný, ale chladný decembrový deň kráčal autor s otcom, susedom Milanom a tisíckami ďalších ľudí po cestičke z Bratislavy do najbližšej dediny za hranicami. Bola nedeľa 10. decembra 1989. Dav smeroval na miesto sútoku Moravy a Dunaja pod kopcom Braunsberg oproti Devínskej bráne, aby sa pozrel zo Západu na Východ a zamával tým na druhom brehu. Vo Wolfsthale miestni rozdávali marhuľové koláče, na lúke pod Braunsbergom sa oproti cez rieku týčil Devínsky hrad a pod ním stále čneli stĺpy s ostnatým drôtom.
Polykríza a paralýza
V prvý marcový piatok roku 2018 sa autor spolu s kolegami z rôznych médií chytil transparentu s nápisom Útok na novinárov, útok na nás všetkých. Za nimi stál asi štyridsaťtisícový dav. Len pár dní predtým krajina dostala správu, že investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú našli zavraždených v ich dome vo Veľkej Mači. Protesty sa od toho piatka konali niekoľko mesiacov každý týždeň, nielen v Bratislave, ale aj v desiatkach ďalších miest.
V priebehu niekoľkých týždňov odstúpil minister vnútra Robert Kaliňák a demisiu podal aj Robert Fico. O pár týždňov oznámil odchod policajný prezident Tibor Gašpar. O rok neskôr vyhrala prezidentské voľby Zuzana Čaputová.
Dnes vieme, že sa táto nádej rozplynula. Za osem rokov spoločnosť prešla od šoku z vraždy cez eufóriu námestí, cez sklamanie z vládnutia rokov 2020 až 2022, strach o zdravie a hrôzu z vojny za hranicami až po pocit bezmocnosti pri sledovaní autokratického únosu vlastného štátu. V reprezentatívnom prieskume agentúry Focus pre organizácie Chcem tu zostať a Post Bellum sklamanie uviedlo 44 percent opýtaných, obavy 27 percent a len 22 percent cíti nádej.
Naučená bezmocnosť
Americkí psychológovia Martin Seligman a Steven Maier skúmali v polovici 60. rokov klasické podmieňovanie. Jedna skupina psov dostávala elektrické šoky, ktoré mohli zastaviť stlačením panelu. Druhá dostávala rovnaké šoky, ale nemohla s nimi urobiť nič. Keď potom psy preložili do boxu, z ktorého sa dalo pred šokom ľahko utiecť, psy z prvej skupiny utiekli, tie s nekontrolovateľnou bolesťou si ľahli na dno a pasívne znášali rany. Seligman a Maier tento stav nazvali naučená bezmocnosť.
V roku 2016 sa obaja vedci k výskumu vrátili v časopise Psychological Review a priznali, že mali naopak príčinu a dôsledok. Pasivita pri dlhodobom nekontrolovateľnom strese nie je naučená, je to predvolená reakcia mozgu. Naučiť sa treba niečo iné: kontrolu. Mozog sa ju učí vtedy, keď zistí, že náš čin má odozvu.
Čo je nádej
Filozof Milan Šimečka v knihe Kruhová obrana píše, že to, čo nás spája cez priepasti času, sú malé dejiny ľudského života, vymedzené narodením a smrťou. Šimečku v normalizačných čistkách po roku 1968 vyhodili z univerzity a vyše desaťročia sa živil manuálne. V rokoch 1981 – 1982 strávil trinásť mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za podvracanie republiky.
Aby sa malé dejiny nestali útočiskom rezignácie, potrebuje nádej oporu v štyroch pilieroch: na rozhodnutí, na cieľoch a cestách, ktoré k nim vedú, na vytrvalosti napriek nepriazni a na komunite a vzťahoch.
Prvý pilier: rozhodnutie
Na jeseň 2025, krátko pred návštevou premiéra Roberta Fica na popradskom gymnáziu, napísal tamojší študent kriedou na chodník kritický odkaz „Dosť bolo Fica“ a „Ako chutí Putinov ko…“. K tomu dokreslil srdce v ukrajinských farbách. Video, na ktorom sa mu učiteľka počas písania vyhráža, že zavolá políciu, obletelo celú krajinu. V priebehu hodín sa kriedové nápisy stali protestom celej krajiny.
O ešte radikálnejšej podobe nádeje píše americký filozof Jonathan Lear v knihe Radical Hope (2006). Opisuje príbeh posledného veľkého náčelníka indiánskeho kmeňa Vrán, ktorý sa volal Plenty Coups. Keď v 80. rokoch 19. storočia zmizli bizóny a indiánov kmeňa Vrán vytlačili do rezervácie, neprišli len o živobytie, rozpadol sa celý ich dovtedajší spôsob života.
