Zuzana Leová si robí doktorát v Melbourne, školné si musela vybojovať sama
Zuzana Leová študovala ekonometriu a operačný výskum v Prahe a v Amsterdame, kde získala dva magisterské tituly. Po skončení štúdia pracovala približne šesť rokov ako dátová vedkyňa a AI inžinierka. Dnes si robí doktorát na University of Melbourne v Austrálii, kde prepája kvantové počítače, bioinformatiku a výskum rakoviny.
Do Austrálie túžila odísť už ako päťročná. „Od rodičov som nedostávala žiadne vreckové, takže som si všetko musela platiť sama. To, čo my doma považujeme za normálny život, je v zahraničí vnímané ako extrémna húževnatosť. Sme majstri v zatínaní zubov, čo má síce svoje obrovské výhody, no každá minca má dve strany,“ hovorí.
Pôvodne chcela ísť do Anglicka, no na školné a život v zahraničí nemala rozpočet. Nemecko jej prišlo ako zaujímavá alternatíva, no na prijatie potrebovala doladiť nemčinu. Napokon z toho vzišiel kompromis – bakalárske štúdium v Česku a magisterské v Nemecku. Počas bakalárskeho štúdia v Prahe však dostala ponuku na prestížny double-master program s univerzitou v Amsterdame.
Štúdium v Amsterdame samotné trvalo len rok, no v meste napokon zostala sedem rokov. Keďže si všetko platila sama a nemala finančný vankúš, musela po skončení školy okamžite opustiť internát a nájsť si prácu, keďže majitelia bytov vyžadujú dôkaz o stabilnom príjme. Do toho prišla pandémia, ktorá znemožnila odchod mimo Európy.
Pracovala v podstate od pätnástich rokov. V Prahe brala rôzne brigády, no ku koncu bakalárskeho štúdia sa rozhodla, že chce viac, a získala prvú prácu v odbore. Firma vtedy hľadala hotového magistra na plný úväzok, no prihlásila sa ešte bez bakalárskeho titulu a s tým, že môže pracovať len na polovičný úväzok. Jej priebojnosť ich presvedčila natoľko, že kvôli nej vytvorili špeciálne pracovné miesto. V Amsterdame už bolo skĺbenie náročného štúdia s prácou na hrane, a tak cez víkendy pracovala mimo odboru, napríklad vo fast foode.
Počas práce v IBM v Amsterdame sa skamarátila s kolegyňou z Ameriky, ktorá jej poradila, aby sa o relokácii porozprávala priamo so šéfkou. Tá sa práve vrátila z pracovnej relokácie v New Yorku a vyšla jej v ústrety – riaditeľka následne sprostredkovala výmenu s kolegyňou z Melbourne na rovnakej pozícii. Do IT sveta však vtrhol boom umelej inteligencie, kolegyňa v Melbourne zmenila pozíciu a celá výmena padla. Austrália po covide navyše výrazne sprísnila podmienky na získanie víz.
V IBM pracovala ako AI inžinierka, no namiesto hlbokého matematického modelovania celé dni písala prompty. S dvoma magisterskými titulmi z matematiky a pravdepodobnosti mala pocit, že je na takúto prácu prekvalifikovaná. Rozhodla sa preto spojiť dva svoje sny – Austráliu a doktorát. Už v poslednej práci v Prahe analyzovala dáta pre firmu, ktorá vyvíjala onkologické lieky, čo v nej prebudilo chuť riešiť veci so skutočným presahom.
Pri doktoráte si musela sama nájsť školiteľa. Prví dvaja či traja profesori ju odignorovali, preto zmenila taktiku – našla PhD študenta s podobným profilom, kúpila si letenky do Melbourne a osobne sa s ním stretla na univerzite. Ten ju predstavil viacerým profesorom a našla si školiteľa. Ako zahraničná študentka by si bez štipendia musela platiť školné približne 45- až 55-tisíc dolárov ročne. Školitelia jej povedali, aby počkala na štipendium, keďže Slovensko ani Česko nemajú s Austráliou dohody o ich pokrývaní.
Po prijatí na univerzitu jej oznámili, že potvrdzujúci e-mail o štipendiu príde do troch dní. Z troch dní sa stal polrok. Tesne pred Vianocami mala hovor s druhou školiteľkou, ktorá medzičasom získala grant a štipendium jej poskytla priamo zo svojho fondu pre kvantovú biotechnológiu.
Podľa jej slov si ľudia z východnej Európy všetko musia poctivo odmakať a nič nedostávajú na striebornom podnose. V uvoľnenej austrálskej kultúre zároveň pôsobí ako riadená strela – má extrémne vysoké nároky na seba aj na ostatných. Slováci sú podľa nej priami a povedia svoj názor na rovinu, čo sa v Austrálii často vníma negatívne.
Jej otec prišiel z Vietnamu, vyštudoval právo v slovenčine a skončil ako najlepší v ročníku. Mama vyštudovala laboratórnu chémiu a už od detstva so mnou robila zábavné pokusy podľa detských knižiek, čím vo mne prebudila lásku k vede. Počas covidu vyhorela, no hneď pri prvých príznakoch vyhľadala pomoc a začala sa venovať mentálnemu zdraviu. Študentské roky si podľa vlastných slov užila naplno – veľa cestovala, chodila na koncerty a festivaly, športovala a spoznávala ľudí z celého sveta.
