Na chladnokrvnú vraždu nezabudli. Za Martinčanov to hovoria aj sviečky
Pri príležitosti ôsmeho výročia chladnokrvnej vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej sa v sobotu večer v Martine zišlo približne 150 ľudí. Spomienkové podujatie sa uskutočnilo pri Pamätníku pred Štúdiom Slovenského komorného divadla, kde prítomní položili horiace sviečky a snažili sa vzdať hold dvom mladým životom, ktoré boli tragicky ukončené.
Pietna spomienka bola organizovaná občianskou iniciatívou Martin za demokraciu. Účastníci sa zúčastnili symbolickej minúty ticha, počas ktorej prečítali list od Zlatice Kušnírovej, matky zavraždenej Martiny. Príjemná atmosféra bola prerušená len piesňou „Kto za pravdu horí”, ktorá posilnila emocionálny náboj celého podujatia.
Vytvorením nápisu „NEZABÚDAME” z horiacich sviečok a kried prítomní vyjadrili svoje predsavzatie pamätať na martinskú dvojicu. Tento nápis ostane na mieste až do nedele rána, keď ho prídu upratať.
Spomienkové podujatia s názvom „Osem rokov bez Jána a Martiny“ sa konali vo viacerých mestách po celom Slovensku. Téma pravdy a spravodlivosti sú stále akútnou záležitosťou, najmä v súvislosti s novým súdnym procesom, ktorý sa aktuálne vedie v súvislosti s vraždou oboch mladých ľudí.
List Zlatice Kušnírovej
V emocionálnom liste, ktorý pred vyše dvoma tisícami prítomných prečítal zástupca iniciatívy, sa Zlatica Kušnírová znova zamyslela nad stratou svojej dcéry a nad bolesťou, ktorú jej smrť spôsobila. Vyjadrila hrdosť na to, ako si ľudia pamätajú Martinu a Jána, a aký význam má ich pamiatka nielen pre rodinu, ale aj pre celú spoločnosť.
Zlatica zdôraznila, že Martina bola skutočným dobrým človekom, poznačeným tichou láskou a schopnosťou pomôcť. Ján bol novinár s víziou lepšej budúcnosti, ktorý veril v moc pravdy a spravodlivosti. Jej slová boli silné, plné emócií a odkazu niečoho väčšieho, než je len individuálna bolesť.
„Prečo práve naše deti? Prečo musíme trpieť, keď pravda sa odsudzuje a zlo sa vypláca?“ táto otázka znela z jej úst a v srdciach prítomných vyvolávala silné reflexie. Zlatica sa vyjadrila, že bolesť sa nezmenšuje, no naučili sa s ňou žiť, a dodala, že každý deň zažívajú túžbu po pravde a spravodlivosti za svoju dcéru.
Na záver Kristinuv list znie ako silný apel: „Chráňte slobodu slova, chráňte novinárov, chráňte pravdu – lebo bez nej sa z krajiny stáva miesto strachu a ticha.“ Ľudia, ktorí sa zúčastnili spomienky, odchádzali s pocitom odkazu, že ich úsilie a vzdanie cti nezostane bez dôsledku.
