Básnik Tisovej mučeníckej figúry
V súvislosti s literárnou scénou slovenského katolicizmu si nemožno nevšimnúť prácu Rudolfa Dilonga, ktorý sa vo svojej tvorbe Nebál pripojiť k oslavám Jozefa Tisa ako veľkého bohatiera. Tento pohľad na historickú postavu sa stal súčasťou diskusií o literárnej kolaborácii počas totalitného režimu, kde mnohí autori bojovali so svojou morálnou zodpovednosťou.
Moje vlastné skúsenosti s poéziou sú úzko späté s mladíckymi snahami písať a recitovať. V tejto kreatívnej fáze som sa dokonca pokúsila interpretovať Dilongovo dielo na literárnom súťaži v oblečení kňaza, čo dnes predstavuje spomienku, ktorú by som radšej videla bez obrazového záznamu. V porote sedela známa herečka, Hilda Augustovičová, ktorá mi po výkone prezradila, že Dilong mal aj osobný život, o ktorom sa málo vie – bol to človek s týmz sexepílom, ktorý žil na okraji literárnej slávy.
Je pozoruhodné, ako čas dokáže prekrútiť historické vnímanie. Uplynulých 40 rokov od Dilongovej smrti a súbežne aj od odchodu iného významného básnika katolíckej moderny, Mikuláša Šprinca, ukazuje, ako sa romantizoval obdiv k Tisovi, zatiaľ čo sa utajovali jeho politické zločiny. Šprinc predstavoval Tisa ako ‘prezidenta mučeníka a väzňa’, čím neúmyselne prehlboval zjednodušený obraz jeho osobnosti.
Čistá morálka literárnych diel je veľmi diskutabilná, najmä v kontexte, kedy Tiso a jeho režim spôsobili nesmierne utrpenie mnohým jednotlivcom. Historik Peter Getting vo svojej štúdii upozornil na infantilizáciu Tisovho obrazu v literatúre, naznačujúc, že so všetkými jeho prešľapmi by sa malo zaobchádzať opatrne.
Pre mnohých autorov, ako bol Šprinc, emigrovala krajina do relikvie, kde emócie boli vytesnené a nahradené nostalgickým obrazom ‘strateného raja’. V tejto smútočnej perspektíve vidíme, ako umenie môže slúžiť ako únikový prostriedok pre tých, ktorí sa snažia zhodnotiť zlo v ich vlastných životoch. Aj dnes čelíme náročným otázkam: čo robiť s literatúrou autorov, ktorí – rovnako ako Dilong a Šprinc – oslavovali kontrové postavy, zatiaľ čo ignorovali hrôzy minulosti?
Podobné dilemy čelí aj západná kultúra, kde sú debaty o Ezra Poundovi a Martinovi Heideggerovi uctievaní v kontexte ich politických názorov. Tieto spory sa stále odohrávajú aj štyridsať rokov po smrti Šprinca, pričom literárne dedičstvo sa stáva predmetom súžení kultúrnych vojen.
Nemalú úlohu plní aj satira a ironizovanie konformity, ktoré ponúkajú autori ako Janko Jesenský. Jeho verše sú výstižným kritickým pohľadom na atmosféru doby, kedy sa museli vzdávať vlastných názorov. Tragédia tohto literárneho posolstva leží v tom, že politika a umenie nie sú vždy synchronizované, čím narastá potreba kritického pohľadu na dielo, ktoré prežilo zlo súžitia s neakceptovateľnými myšlienkami.
