Emocionálna inkontinencia Británie: Ako sa vládnutie premenilo na zábavný šou
V súčasnosti je v Británii hviezdou Andy Burnham, ktorý sa ocitol v centre pozornosti. Jeho vzostup je emblemom nového politického trendu, ktorý sa zrodil už v 19. storočí, keď novinár Walter Bagehot označil britský systém za „vládu prostredníctvom diskusie”. Dnes, zdá sa, Británia rezonuje s iným spôsobom vládnutia: s vládou emocionálnych vyjadrení a reakcií.
Počas posledných desiatich rokov prešlo Spojené kráľovstvo radom premiérov. Každý z nich sa snažil prispieť k zlepšeniu krajiny, avšak žiadny z nich sa neukázal ako skutočne úspešný. Príchod každého nového lídra sa spravidla spája s verejným nadšením a očakávaním, ktoré sa následne zvyčajne mení na sklamanie a cynizmus, zatiaľ čo nového „spasiteľa” nahradí posmech a pohŕdanie.
V Británii sa vládne čoraz viac v atmosfére emocionálnych vypätí. Politici sú preberaní z davu verejnosti kvôli návalom nadšenia, ktoré však rýchlo vyprcháva. Po tom, čo sa nový premiér stretne s ťažkosťami správy krajiny, nastáva zúfalstvo a obviňovanie, pričom poslanci a voliči sa obracajú na iné osobnosti.
Pravicový establishment oslavoval Theresu Mayovú po odchode Davida Camerona, očakávajúc, že sa stane novou Margaret Thatcherovou. Avšak rýchlo sa ukázalo, že je len priemernou političkou. Boris Johnson bol predtým považovaný za génia, ktorý dokáže skoncovať s problémami okolo brexitu, ale realita prinesla sklamanie v podobe jeho mnohých prechádzok po tenkom ľade pravdy a klamstva. Aj Liz Trussová, no aj ona sa dostala pod paľbu kritiky, keď jej projevy nevyvolali očakávané nadšenie.
Dnes sa laboratórium politického experimentovania presunulo na Keira Starmera, ktorého právna opatrnosť a nová tvár vyvolávajú nádeje na nový politický smer. Mladík, ako Andy Burnham, sa teší čoraz väčšej popularite, no zatiaľ sa nesústredí na podstatné otázky, ako sú hospodárske reformy a návrat Británie do Európskej únie. Jeho popularita sa však môže rýchlo obrátiť, ak sa zrealizujú pokusy bez podstatného fundamentu.
Brexit, ako jedno z najemotívnejších tém, sa ukázal ako odrazom frustrácie a túžby po zmene, ale zároveň vyžaduje dôkladné skúmanie a racionálny prístup, ktorý bol v mnohých prípadoch zahnaný do úzadia emocionálnym hybným motorom. Taktiež britský politický systém je systémom, ktorý sa zdá byť nastavený na nespoluprácu, pričom otvorené dvere lobingu a záujmových skupín blokujú potrebné reformy.
Výsledkom tejto emocionálnej polohy sú časté politické zmeny a straty smeru. S premiérmi sa mení aj kabinet a animačný personál, čo narúša kontinuitu a stabilitu potrebnú pre kvalitu správy vecí verejných. Zatiaľ čo Burnham môže prísť s novými predpokladmi pre dobré vládnutie, jeho zásadné nevymenovanie v období opozičnej politiky znamená, že jeho príchod môže byť len ďalším emocionálnym záchvatom, ktorej výsledkom opäť nebude nič iné ako sklamanie, rozpad a chaos.
