Trochu iný milionár z chatrče
Pozrieť sa do slumu alebo favely je zaujímavý zážitok. Absolvovala som oboje. Pred pár rokmi ma sprevádzal humanitárny pracovník najväčším slumom v Afrike, v Nairobi. Asi pred desiatimi rokmi sme si s manželom zaplatili tour po favelách v Riu. Hľadali sme také, ktoré podporujú miestne komunity, napriek tomu sme sa pri tom cítili tak trochu ako v zoo.
Vidieť inú chudobu ako tú slovenskú vnímam ako prospešnú vec. Človek pochopí, že generačná chudoba nemá farbu pleti a má rovnaké prejavy všade na svete. V keňskom slume Kibera je dojem umocnený kontrastom: na jednej strane milión chudobných ľudí, na strane druhej luxusný golfový rezort.
Na Slovensku nájdete takéto kontrasty tiež. Neďaleko Veľkej Lomnice je miestna osada, od cesty ju delí železničná trať, po ktorej vlaky jazdia veľmi rýchlo. Keďže škola nemá dostatok priestorov, deti ju navštevujú v dvoch zmenách a domov sa vracajú za tmy. Nieraz sa stalo, že deti takmer zrazil vlak, pretože na priecestí nie je ani len svetlo.
Podnikateľ Dalibor Cicman tento týždeň zverejnil príbehy z Indie, kde je podľa svojich slov na pracovnej ceste. Patrí medzi najúspešnejších slovenských podnikateľov, v rebríčku Forbes je na 35. mieste s majetkom 150 miliónov eur. Jeho séria príbehov bola hlúpa a nevkusná. Na jednej z fotografií bola napodobenina hodiniek Patek na ruke miestneho chudobného človeka v Bombaji a jeho vlastné hodinky s komentárom o pravých Patekoch za viac ako 100-tisíc dolárov. Na ďalšom príbehu boli smeti, topánky, dieťa a pán na motorke, k nim otagoval mesto Trebišov a napísal „vibe“. Sériu zakončil fotkou pohára s bublinkami z drahej reštaurácie s textom: „Zo slumu rovno do piatich hviezdičiek.“
Dalibor Cicman po kritike storku s hodinkami Patek vymazal. Povedal, že sme ju zle pochopili a nikomu sa nechcel vysmievať. Sú typy ľudí, ktorým s peniazmi úplne ujde realita a niekedy aj sociálne cítenie a empatia.
Rutger Bregman vo svojich knihách kritizuje dekadenciu a skazenosť dnešnej doby. Hovorí, že väčšina bohatých ľudí nerobí so svojimi peniazmi nič obzvlášť zaujímavé. Problém nie je len to, že niekto má priveľa peňazí, ale kultúra, v ktorej sú peniaze, luxus a status považované za vrchol úspechu.
Časti pohoršených ľudí nad Daliborom Cicmanom by som však chcela pripomenúť, že aj my chodíme okolo takýchto slumov bez empatie. Mnohé rómske osady vznikli kvôli rozhodnutiam štátu a vyzerajú presne ako tá africká bieda. Dalibor Cicman mal pravdu v tom, že indický slum vyzerá naozaj podobne ako osada v Trebišove. Aj v tejto chvíli sú na Slovensku tisíce hladných detí, ktoré nemajú šancu na lepší život.
Ak dnes niekto urobí chybu, algoritmy už čakajú na svoju príležitosť. Internetový tribunál totiž čaká na chybu, ale už nedáva priestor na nápravu. Myslím si, že príbehy Dalibora Cicmana boli stupídne a kefu si zaslúžil. Ale zaslúži si aj priestor na to, aby sa nad tým zamyslel a prehodnotil niektoré svoje postoje.
Tento týždeň vyšiel rozhovor s Jurajom Hipšom, ktorý vo Zvolene prevzal školu Alma. Kedysi čisto segregovaná škola vzdelávala primárne rómske deti. Dlhé roky sa na ňu skladali ostatné školy. Vo Zvolene zmenili školské obvody a škola Alma sa snaží ukázať, ako sa dá desegregovať. Osobne ma vždy zasiahne, keď z terénu hovoria, že mnohé deti chodia do školy hladné. V Alme začali najchudobnejším deťom dávať raňajky. Všetky príklady zo zahraničia ukazujú, že je to najefektívnejší nástroj, ako týmto deťom pomôcť.
Šokuje ma, že na Slovensku máme špecifikum, že hneď nabehnú rodičia detí, ktoré nehladujú, a chcú zadarmo raňajky aj pre ne. Nerozumiem, ako sme sa dostali do bodu, že nám nie je ľúto šesťročného dievčatka, ktoré hladuje.
Tento týždeň som si na Netflixe pustila Wicked. Je to oddychový film. Už dávnejšie som počula spievať Cynthiu Erivo, ale opäť ma fascinovalo, s akou ľahkosťou dokáže spievať neuveriteľne ťažké vokály. Pod vplyvom Wicked som počúvala aj nahrávky z muzikálu The color purple, kde na Broadwayi spievala. The color purple je adaptácia románu Alice Walker z 80. rokov, ktorý získal Pulitzera. Príbeh sa odohráva na juhu USA na začiatku 20. storočia a hlavnou postavou je Celie, ktorá zažíva brutálne násilie, rasizmus aj útlak a postupne prechádza emancipáciou.
