O pive, AI a Machalovi
Jasné, že svet nikdy nebol v poriadku a Island je príliš ďaleko na to, aby nám nejaký Islanďan radil. Cez víkend však na Slovensku „řádil“ Jón Kalman Stefánsson, vypočula som si s ním vynikajúci žilinský rozhovor a mal, samozrejme, pravdu. S umelou inteligenciou zvlášť.
Diabol vraj neexistuje, ale keby existoval, umelá inteligencia je jeho – diablov – vynález. Hoci, medzi nami, diabol mal v histórii aj lepšie nápady, napríklad jazz alebo dobre ušité šaty. Umelá inteligencia je čosi ako automat na kávu, ktorý sa naučil synonymá a teraz predstiera, že cíti melanchóliu. Koniec ľudskosti? Možno. Ale úprimne, aká to bola ľudskosť, keď ju dokáže nahradiť zopár algoritmov? Skutočným diablom nie je stroj, možno človek.
Stefánsson v Žiline vyšiel s podivuhodnou geopolitickou pivnou teóriou, že Nemci nemajú také dobré pivo ako Belgičania a že presne taký istý rozdiel je aj v ich literatúre.
Milovníčka piva vo mne sa, prirodzene, usmiala, pretože aj Slováci vedia o zlom pive svoje, no chápem, kam tým ten severan, dúfam, že milovník piva, mieril. Podľa mňa trochu žartoval, takým severským spôsobom, ktorý u nás vyzerá ako urážka, a na mysli mal pilsner, najpopulárnejší druh svetlého ležiaku na svete. Tento pivný „štýl“ vznikol v roku 1842 v českom meste Plzeň, kde ho prvýkrát uvaril bavorský sládok Josef Groll. Dnes tvorí základ pre väčšinu komerčne vyrábaných svetlých pív na zemeguli. A sme doma! G. K. Chesterton napísal, že kde niet rozumu, nastupuje humor, a táto pivná paralela je podľa mňa presne ten prípad. Stefánsson chcel povedať, že každý má rád niečo iné. Niekto má rád horké, iný sladké, rezané, ipu a apu. A v tom je pointa.
Stroj môžete naučiť analyzovať chmeľ, môžete doň naliať celého Goetheho aj s poznámkami pod čiarou, ale umelá inteligencia by nikdy v živote nedostala chuť na pivo alebo na zmrzlinu. Nedokáže túžiť. Nemá to, čomu hovoríme vrtochy, nemá slabosti, nemôže jej v lete na šaty kvapnúť citrónová zmrzlina. A kým nemá chuť na zmrzlinu (alebo na pivo), nemôže napísať ani dobrý román. Napríklad hrdinovia P. G. Wodehousa robili kolosálne somariny preto, že boli ľudskí, nie preto, že im zlyhal procesor. Alebo Ema Bovary či Anna Karenina.
Chodím si po príklady do kníh, lebo sa mi páčilo, ako o ich dôležitosti hovoril ten Islanďan. Ako je vidno, keď niekto nečíta, ako je vidno jeho chudobný svet, vlastne často neľudský svet, lebo kto nečíta, nemôže celkom rozumieť ľuďom.
Sú premiéri, ktorí nečítajú, sú vlády, ktoré nečítajú, sú krajiny, kde sa nečíta, sú krajiny, kde nečíta ministerka kultúry a vôbec, ale vôbec nerozumie umeniu, chýba jej ľudskosť aj odvaha predstaviť si niečo iné ako svoj svet a postaviť sa za umelcov. Umenie je, keď vták zabudne odletieť na juh, nie je to krikľavý plagát na rohu ulice či na zastávke, čo bliká, čo láka do cirkusu, ani hrubá kniha, s ktorou si niekto podložil kývajúci sa stôl. Zavše je to klinec, na ktorom visí mamin kabát, môže to byť vypísaná krieda, ktorou ktosi čosi napíše na plot alebo ňou nakreslí slnko a to slnko začne niekoho hriať, hoci padá sneh a zachádza mu za nechty, strach z tmy, cigareta v tme, čo svieti ako maják, nie hluk, umenie je ticho, čo zostane v izbe, keď niekto odíde, a ty tam sedíš a na obruse vidíš odtlačok šálky a vieš, že je to mapa, a vždy je aj svedectvom o tom, ako hlboko sme ochotní skloniť chrbát, alebo naopak, kde presne nás začína tlačiť topánka moci.
Nie je to žiaden bezpečný azyl pred svetom, ani slonovinová veža pre ustráchaných. Predstava, že umelec môže stáť bokom a len tak si nezáväzne capkať s handrou a húsť nestranne svoju pesničku, kým vonku dejiny lámu ľuďom chrbty aj charaktery, je buď naivná, alebo zbabelá. Každá veta, ktorú človek napíše, každý ťah štetcom, ba aj ticho medzi notami je vyhlásením vojny ľudskej hlúposti, konformizmu a totalitným chúťkam, ktoré v každej spoločnosti driemu ako pleseň v zle vetranej pivnici. Písať pravdivo dnes znamená neustále riskovať, že urazíte niekoho, kto má v rukách pečiatku alebo moc.
Umenie, ktoré nenesie politický názor, hoci aj zakódovaný do ironického úškľabku nad zlým pivom, nie je umením, ale dekoráciou, čo má zakryť trhliny na fasáde našej pochybnej morálky. Sloboda nie je to, že si môžete hovoriť, čo chcete, niekde v lese za mestom, alebo v obývačke či v práci s kolegynkami, či s chybami drzo na fejsbuku, sloboda v umení je drzý, chladný pohľad priamo do očí režimu, systému či davu, ktorým im oznamujete: vidím vás, viem, čo ste zač, a odmietam hrať podľa vašich nôt, aj keby ste mi za to sľubovali celý svet.
