Rodičia by sa mali zaujímať o emócie detí, nie iba o ich hmotnosť
Začiatok školského roka môže byť pre deti a mladých ľudí spojený nielen s návratom do kolektívu, ale aj s väčším porovnávaním, zmenou režimu či spoločným stravovaním v škole. Práve školské prostredie môže podľa liečebnej pedagogičky Petry Šteinecker z organizácie Chuť žiť zohrávať dôležitú úlohu v tom, ako deti prežívajú poruchy príjmu potravy aj samotnú liečbu.
Podľa Šteinecker poruchy príjmu potravy nemusia byť na prvý pohľad viditeľné a netýkajú sa len dospievajúcich dievčat či ľudí s podváhou. Klienti, ktorí vyhľadajú pomoc organizácie Chuť žiť, sa stretávajú s ťažkosťami súvisiacimi s vnímaním vlastného tela alebo so vzťahom k jedlu.
„Nejde pritom vždy o diagnózu poruchy príjmu potravy. Snažíme sa komunikovať, že sme organizácia pre všetkých, ktorí majú pochybnosti o tom, či je ich správanie v poriadku. Ak majú pocit, že už presahuje zdravú normu vo vzťahu k svojmu telu, jedlu alebo stravovaniu, sú u nás vítaní,“ hovorí Šteinecker.
Niektorí klienti prídu už s rozbehnutou mentálnou anorexiou, sú napríklad liečení u psychiatra a dodatočne si vyhľadali psychoterapiu alebo nutričnú terapiu. Sú aj klienti, ktorí hovoria, že sa s tým trápia už roky, ale doteraz to neriešili.
„Nemusí pritom ísť o zdravotne rizikový stav. Môžu mať napríklad normálnu hmotnosť, no dlhodobo riešia kalórie, neustále držia diéty a točia sa v kruhu. Majú pocit, že ich hodnota závisí od čísla na váhe alebo od toho, ako vyzerajú,“ približuje Šteinecker.
Na opačnom póle sú podľa nej klienti s nadváhou alebo obezitou, ktorí sú vystavovaní takzvanému body shamingu. Pre niektorých sú tieto témy prítomné už od detstva a sprevádzajú ich celý život.
Detských klientov do 18 rokov prihlási skôr rodič. Často prichádzajú aj nedobrovoľne, nie z vlastnej motivácie. Niektoré deti však samy povedia rodičovi, že už to nezvládajú a potrebujú s tým niečo robiť.
„Vo väčšine prípadov ide o stavy, ktoré už ohrozujú zdravie. Sú to napríklad klienti s podváhou, u ktorých už môžeme hovoriť o diagnóze. Nie je to teda len narušený vzťah k jedlu alebo k vlastnému telu. Často si problém všimne pediater, keď zaznamená pokles hmotnosti, alebo rodič, ktorý vidí, že dieťa je úzkostnejšie, depresívnejšie, zmenilo svoje správanie alebo stratilo o niečo záujem,“ opisuje Šteinecker.
Pri mentálnej anorexii je to podľa nej napríklad aj o potrebe kontroly. „Anorexia môže pôsobiť ako niečo, čo chce všetko dirigovať a kontrolovať. Keď sa dieťa začne liečiť, túto kontrolu mu vlastne postupne berieme – nad stravovaním, režimom a podobne. Preto môže mať pocit, že sa mu to nepáči, pretože prichádza o kontrolu. V konečnom dôsledku mu to však pomáha,“ dodáva.
Počas leta podľa Šteinecker téma porúch príjmu potravy rezonuje viac. Ľudia chodia viac odhalení, je veľa príležitostí, kde poruchy príjmu potravy môžu byť intenzívnejšie – grilovačky, oslavy či párty.
Pri nástupe do školy je to u každého dieťaťa trochu iné. Špecifické to môže byť napríklad pre deti, ktoré nastupujú do novej školy. Je to nové prostredie a prináša to očakávania a výzvy. Na druhej strane to môže byť pre dieťa aj stresujúce – prichádza porovnávanie s novými spolužiakmi, téma desiatovania či spoločného jedenia v jedálni.
„Typické je práve porovnávanie so spolužiakmi. Dnes som mala napríklad klientku, ktorá v dobrom závidela svojim spolužiakom, že si dajú desiatu a vôbec nad tým nerozmýšľajú alebo si pridajú na obed. Ona si to vôbec nevie predstaviť,“ uzatvára Šteinecker.
