Kleopatra z promptu a ilúzia poznania: Aké riziko prináša umelo vygenerovaná minulosť
AI vytvára minulosť bez pochybností. Historik s ňou pritom nesúťaží o pravdu, ale o pozornosť čitateľa.
Tri Kleopatry z jedného promptu. Všetky tri obrazy vznikli z rovnakého pokynu, zadaného trom rôznym systémom: Nano Banana od Googlu, GPT Image od OpenAI a Flux 2 Pro od Black Forest Labs. Znenie bolo zakaždým identické: „Fotorealistický obraz Kleopatry, ktorá sa ráno oblieka vo svojich komnatách v Alexandrii, obsluhovaná služobníctvom. Prirodzené svetlo.” Ani jedna verzia nie je správna a ani jedna nesprávna — modely tie rozdiely nevymysleli svojvoľne, každý čerpal z iného materiálu, na ktorom bol trénovaný. Rozdiel medzi obrazmi teda nehovorí nič o Kleopatre. Hovorí o tom, na akých dátach je model vytrénovaný.
Najprv prišli texty prerozprávané historickými osobnosťami: prepíš mi tento text tak, ako keby ho povedal Komenský. Potom sa objavili prvé obrazy: vytvor fotorealistický obraz Napoleona v mojej obývačke. A potom prišli videá: izba zaliata zlatým svetlom, baldachýn sa jemne pohybuje vo vánku. Kleopatra vstáva a kamera ju sleduje chodbou lemovanou hieroglyfmi. Egypt, aký sme si vždy predstavovali.
Podľa správy Digital 2026 trávi priemerný používateľ internetu na sociálnych sieťach a videoplatformách vyše dve a pol hodiny denne. Čoraz väčšiu časť z toho tvoria zábery, ktoré nikdy nezachytila nijaká kamera.
Problém je hlbší: toto video sa netvári ako film ani ako rozprávka. Tvári sa ako história, ale históriou nie je a ani nemôže byť. Ernst H. Gombrich v úvode Krátkych dejín sveta prirovnal pohľad do minulosti k pohľadu do hlbokej tmavej studne. Historik je ten, kto sa pre tento čin odhodlá. Vie, že svetlo vydrží len chvíľu. Vie, že vidí len kúsok.
Skutočný problém však nie je v zdrojoch, ale v tom, čo AI robí s prázdnymi miestami. Historik vie stáť pred medzerou v poznaní a povedať: nevieme. Algoritmus to nevie. Každú medzeru vyplní — niečím, čo vizuálne pasuje, čo pôsobí presvedčivo. Výsledkom je minulosť, ktorá síce nikdy neexistovala, no vyzerá úplnejšie než ktorýkoľvek prameň.
Francúzsky filozof Jean Baudrillard mal pre takýto obraz meno: simulakrum. Nie kópia, ktorá sa spreneverila predlohe — ale obraz, ktorý predlohu nikdy nemal.
Keď archeológovia pred výstavbou priemyselného parku pri Šuranoch preskúmali vyše stopäťdesiat hektárov pôdy, objavili rímsky pochodový tábor z čias Marca Aurélia. Nález ohlásili v lete 2026. Medzi kostrami padlých vojakov ležali vojenské sandále caligae — a železné klince ich podrážok sa zachovali tak dobre, že archeológovia vedia určiť veľkosť obuvi. Najčastejšie 42 až 44. To je záblesk v studni. Skutočná stopa skutočného človeka.
Kľúčom je nárok, ktorý so sebou nesie fotografický obraz. Maľba hovorí: takto som si to predstavil. Fotografia — a po nej film — hovorí niečo úplne iné: toto bolo. Roland Barthes videl práve v tomto svedectve podstatu fotografie.
Generované video má nárok, ale rám nemá. Prichádza samo, vo feede medzi záberom zo správ a videom od známeho. Niet titulkov, ktoré by prezradili, že vnútri nikto nestál. Nie je to obraz minulosti. Je to obraz, ktorý sa tvári, že minulosť zachytil.
Ak necháme generovanú minulosť splynúť so skutočnou, doplatia na to dvaja — ten, kto dejiny skúma aj ten, kto sa ich učí. Historik nesúťaží s AI o pravdu, ale o pozornosť — a to je súboj, v ktorom má horšie karty. AI má odpoveď vždy. A v súťaži o pozornosť sebavedomá úplnosť takmer vždy porazí poctivé „nevieme”.
U žiaka sa predstava o minulosti ešte len tvorí. Hrozí mu strata trojnásobná: strata kontaktu so skutočnou minulosťou, strata schopnosti kriticky myslieť a — azda najhoršie — presvedčenie, že simulakrum je realita.
Z toho všetkého neplynie, že generovaný obraz nemá v triede čo hľadať. Plynie z toho, že nesmie zaujať miesto prameňa. Generovaný obraz tak prestáva byť náhradou prameňa a stáva sa niečím užitočnejším: prameňom o prítomnosti. Nehovorí nám nič o tom, ako vyzerala Kleopatra. Hovorí nám presne, ako si ju predstavuje kultúra, z ktorej model čerpal — teda my sami.
Školský dejepis totiž nie je sklad faktov o minulosti. Je to dielňa, v ktorej sa žiak učí premýšľať o svete okolo seba — a kľúčové nie je to, čo si zapamätá, ale to, ako sa naučí myslieť. Lebo myslieť znamená, okrem iného, aj pochybovať. A pochybovať v prvom rade znamená vedieť, kde končí naše svetlo.
