Maršal Konev a slovenské umenie držať chrbát
Praha sochu maršala Koneva, zabalenú do debny, definitívne pred pár rokmi zamkla do depozitára, a my, s povestnou slovenskou veľkorysosťou, ktorá pôsobí ako neschopnosť rozlišovať, sme mu sochu postavili.
V Kružlovej sa teda dočkali pamätníka Koneva odliateho z epoxidu. Plachtu z neho sťahovali krotitelia dejín, minister pôdohospodárstva Richard Takáč a europoslanec Ľuboš Blaha, pre ktorého je všetko červené v tejto krajine estetickým zážitkom, a ruský veľvyslanec Sergej Andrejev.
Je v tom niečo hnusné, nevšímavé, ignorantské, skrátka, akoby sme chceli celému svetu dokázať, že naša pamäť nemá hĺbku, ale len šírku, do ktorej sa zmestí akákoľvek verzia minulosti. Pán premiér Robert Fico sochu v záchvate zdvorilosti osobne prisľúbil Vladimírovi Putinovi, keď spolu v Moskve rozjímali o svetovom mieri.
Ako Fico sľúbil sochu
Človek si skrátka zájde na návštevu do sveta, posedí v drahých kreslách, podľahne čaru kobercov a odrazu, ani sám nevie ako, sľúbi hostiteľovi kus vlastného námestia. Sám premiér síce na samotné odhalenie pre náhlu, vysoko diplomatickú virózu neprišiel, no svedomie má určite čisté. Dodržal slovo, maršal stojí na podstavci a svet vidí, že keď ide o plnenie cudzích prianí, Slovák sa vie obetovať dôsledne a dodrží predsa slovo. Niekedy.
Maršal Konev, hrdina z učebníc, ktorý nás oslobodzoval, no akosi pritom zabudol, že oslobodenie neznamená doživotný podnájom, muž, ktorý najskôr hnal Nemcov z Berlína a neskôr, v päťdesiatom šiestom, s tou istou bratskou láskou potláčal maďarskú túžbu po slobode, chlapík s hruďou plnou metálov, čo v roku 1968 obzeral pražské ulice, aby pripravil terén pre tanky, ktoré nám prišli vysvetliť, ako sa veci majú.
Mentálna nesvojprávnosť
S radosťou vyťahujeme starých strašiakov, oprášime im výložky a staviame ich na piedestál v naivnej viere, že niečo vyriešime alebo ospravedlníme svoju neschopnosť žiť slobodne sami za seba a so sebou. To táto neschopnosť nás donútila oslavovať človeka, ktorý pre väčšinu Európy symbolizuje totalitné jarmo. Vztýčili sme pamätník slabosti a tvárime sa, že sme tým vykonali nejakú historickú spravodlivosť.
Bonus k funkciám
Minister pôdohospodárstva sa pred mikrofónom blysol úvahou, ktorá by si zaslúžila samostatnú kapitolu v učebnici slovenskej logiky. S dojemnou úprimnosťou poďakoval všetkým zúčastneným, pričom si neodpustil hlboký povzdych nad skazenou Európou, kde sa pamätníky ničia, zatiaľ čo my, Slovač, chvalabohu, staré poriadky takto pekne slovensky cementujeme.
Podľa neho je stavanie sôch bronzových chlapov v čižmách, ktorí položili život za našu slobodu, úplne v poriadku, pričom maršalovi Konevovi, ktorý zomrel pokojne v moskovskej posteli ako sedemdesiatnik, to hrdinské padnutie v boji veľkoryso pripísal ako bonus k funkciám.
Potom nasledoval rétorický klenot: „Nemôžeme predsa spájať to, čo sa deje teraz v dnešnej dobe, s tým, čo sa dialo pred viac ako osemdesiatimi rokmi,“ vyhlásil minister, ako keby objavil tajomstvo, ako odstrihnúť minulosť od následkov.
A čo Ukrajinci?
Oslavovať maršala uprostred vojny, ktorá je hneď za dverami a ktorá používa úplne rovnakú rétoriku o „bratskej pomoci“ a „denacifikácii“, je hluchota k plaču obetí, hluchota k vlastnej minulosti. Sme schopní odpustiť aj poníženie, ak nám niekto ponúkne dostatočne veľký bronzový symbol, pod ktorým sa môžeme odfotografovať a tváriť sa, že sme súčasťou veľkých dejín.
Bohužiaľ, nie sme. Sme len komparzom v hre, ktorej pravidlá sa znova píšu v Moskve. A socha nestojí ani nevyzerá ako pomník vďaky, ale ako dôkaz toho, že sme sa z tých dejín, čo stále prekrúcame a ohýbame, nenaučili vôbec nič.
Kým kamarila v drahých kabátoch nastupuje do svojich vykúrených áut a maršal zostáva na podstavci, do neviditeľného zošita našich dní sa zapisuje aj táto v porovnaní s veľkými dejinami chvíľková slabosť nebrániť sa a pritakávať. Budeme sa raz hanbiť za to, že sme sa správali ako deti, ktoré si nechali vnútiť hračku, s ktorou sa vlastne vôbec, ale vôbec nechcú hrať. Socha je oveľa, oveľa nebezpečnejšia, ako sa zdá, mení vás na niekoho, kým ste vlastne nikdy nechceli byť.
