Režisérka filmu o kauze Chachaland: Často sme hlavou prerážali múr, len aby film vôbec vznikol
Režisérka Lena Kušnieriková šesť rokov nakrúcala dokumentárny film o Kataríne Kapustovej, ktorá pred rokmi verejne otvorila kauzu sexuálneho zneužívania v detskom tábore Chachaland. Hovorí, že by si veľmi priala, aby sa veci v spoločnosti menili tak ľahko, že niekto nakrúti film, vníma však, že realita je zložitejšia.
Podľa jej slov filmársky tím často hlavou prerážal múr len preto, aby dielo vzniklo. „Nikdy sme nechceli, aby to bolo len o samotnom akte sexuálneho zneužívania, ale o tom, do akých vrstiev života sa to všade votrie,“ uviedla režisérka v rozhovore pre SME.
Jej intímny a spoločensky naliehavý dokument mal premiéru na festivale Jeden svet. Od 2. novembra sa dá vidieť na platforme DAfilms.sk.
Režisérka opísala, že keď si v roku 2019 prečítala blog Kataríny Kapustovej, v tom čase Danovej, položila si otázku, ako sa mohol vzťah 13-ročného dievčaťa a 40-ročného muža do takej miery normalizovať. Počas šiestich rokov nakrúcania na jednoznačnú odpoveď nenarazila.
Prvotným zámerom bolo podľa jej slov nakrútiť skupinový portrét, akúsi dokumentárnu detektívku o tom, ako sa to dialo. Nedokázala to však urobiť, lebo väčšina protagonistov z oboch spektier, ktorých oslovila, nechcela ísť pred kameru. Už na začiatku si stanovila, že vo filme nechce nikoho zhadzovať alebo viniť.
Tvorcovia sa pomerne rýchlo odklonili od otázky, ako sa to mohlo stať, k tomu, čo s tým robiť, keď už sa to stalo. V úvode filmu Katka vchádza do studenej vody, čo odkazuje na článok s názvom Tento text nie je o otužovaní, ktorým kauzu pred rokmi otvorila.
Režisérka potvrdila, že s vodou pracovali v celom filme ako s leitmotívom a pri vode aj veľa nakrúcali. Scéna z úvodu filmu, kde Katka vchádza do vody, bola podľa jej slov jedno z úplne prvých nakrúcaní, ktoré spolu urobili.
Ako dôvod, prečo považovala za dôležité zachytiť príbeh dokumentárne, uviedla, že ju fascinoval samotný príbeh, v ktorom bolo obsiahnuté všetko. Všetky zvraty a celkové vyústenie pre ňu predstavovali nesmierne silný naratív. Zároveň jej celá téma pripadala veľmi dôležitá. Zohrala v tom rolu aj generačná záležitosť – sama má dve deti a nechce, aby boli preživšími takýchto vecí, ani aby boli páchateľmi.
Vo filme cítiť silný kontrast – na jednej strane chladné, byrokratické chodby súdov a nekonečné čakanie, na druhej strane veľmi krehké terapeutické sedenia. Režisérka uviedla, že problémom súdov bolo, že ich bolo strašne veľa a ťahalo sa to niekoľko rokov. Pojednávania boli v rozstupe troch, štyroch mesiacov, niekedy dvoch, inokedy pol roka, pričom sa v nich dialo v princípe to isté. Preto sú vo filme zábery iba z dvoch súdov, napriek tomu však musela chodiť na každý.
Pri terapiách tvorcovia vopred vedeli, kde a s kým budú nakrúcať, takže to bolo z kameramanského hľadiska premyslenejšie a usadenejšie. Režisérka uviedla, že pri terapii vopred tušili, čo sa asi bude hovoriť, ale nevedela, kam ich to zaveje a čo sa podarí.
Rovinu terapie považovala za dôležitú preto, že ide o ťažkú tému. Uvedomila si, že aj keď sa na niektoré veci pýta, nedostáva také formulácie odpovedí, z ktorých by vo finálnom strihu vedela vyskladať zrozumiteľný príbeh pre niekoho, kto toho nebol účastný alebo nevie, o čo išlo. Preto vymysleli nápad s terapeutkou, keďže Katka dlhé roky navštevovala terapiu a mala s ňou veľmi dobrú skúsenosť.
Do filmu oslovila aj páchateľa. Vystupovať v ňom nechcel.
