Ľudia v Kongu neveria, že ebola existuje, hovorí slovenská lekárka
Infektologička Alena Koščálová z Univerzitnej nemocnice v Bratislave viedla počas epidémie eboly v Konžskej demokratickej republike tím 16 miestnych a zahraničných lekárov v centre na liečbu eboly v meste Mongwalu.
„V krajine stále časť ľudí neverí, že ebola vôbec existuje,“ uviedla Koščálová. Išlo už o sedemnástu epidémiu eboly v krajine od roku 1976, keď lekári ochorenie v Kongu prvýkrát identifikovali.
Koščálová sa do Konga vrátila po dvadsiatich rokoch. „Návrat bol pre mňa veľmi osobný, plný nostalgie. Bolo zvláštne a zároveň krásne po toľkých rokoch znovu vidieť známe miesta a stretnúť ľudí, s ktorými som kedysi pracovala,“ opísala. V krajine strávila približne mesiac, z toho tri týždne priamo v Mongwalu.
Cesta do oblasti bola podľa nej náročná. „Kongo je obrovská krajina, kde sú cesty v mnohých oblastiach v katastrofálnom stave. Posledných šesťdesiat kilometrov sme išli autom viac ako tri hodiny,“ priblížila. Pre napätú bezpečnostnú situáciu sa lekári nemohli presúvať pešo ani na krátku vzdialenosť, keďže v oblasti pôsobilo viacero ozbrojených skupín.
Centrum na liečbu eboly bolo provizórne, postavené prevažne z plastových plachiet, no podľa Koščálovej veľmi premyslene usporiadané. Malo zelenú zónu, ktorá bola bezpečná, a červenú zónu, kam lekári vstupovali len v kompletných ochranných oblekoch.
„Cez priehľadné steny sme v zelenej zóne mohli pacientov sledovať aj bez toho, aby sme zakaždým museli ísť k nim. V červenej zóne sme však naraz strávili maximálne hodinu,“ vysvetlila. V teple a ochrannom obleku bola aj hodina podľa nej niekedy ako večnosť. „Vychádzali sme odtiaľ úplne premočení. Nasledoval krátky oddych, doplnenie tekutín a príprava na ďalší vstup.“
Práca v epicentre epidémie prináša aj ťažké chvíle. „Najťažšie sú asi chvíle, keď pacient zomrie a vy si ešte dlho premietate, či ste nemohli urobiť niečo viac,“ dodala Koščálová.
