Keď sa odčlenili od mesta, dostali nefunkčný traktor a starý počítač. Obec teraz prežíva stavebný boom
Obec Lackovce sa po takmer tridsiatich rokoch odčlenila od Humenného, jej obyvatelia sa v referende rozhodli vziať správu do svojich rúk. Začínali na zelenej lúke.
„Nemali sme ani obecný úrad, ani kultúrny dom. Úradovňu sme zriadili v materskej škole v miestnosti s dvadsiatimi piatimi štvorcovými metrami,“ spomína Ľuboslava Hofericová (61). Po dvoch rokoch ju v riadnych voľbách zvolili opäť, potom ešte šesťkrát. Obec pod jej vedením dobehla, ba dokonca predbehla okolité obce.
Stavebný boom prepukol v obci po roku 2008, obec sa stala domovom pre stovky nových Lackovčanov, ktorí si v nej postavili rodinné domy. Za dvadsať rokov sa počet obyvateľov takmer zdvojnásobil. V priemyselnej zóne sídlia mnohé firmy, zamestnávajú aj miestnych.
„Mnohí kandidáti na starostov hovoria, že budú robiť to, čo ľudia chcú. Nie je to pravda, budú robiť to, na čo získajú peniaze. Čakáme na výzvy. Niekedy sme boli úspešní, inokedy nie, ale vždy sme boli pripravení: na cesty, na kanalizáciu, na ihriská,“ hovorí skúsená starostka.
Prvé volebné obdobie trvalo neštandardne len dva roky, keďže sa Lackovce po odčlenení od Humenného stali opäť samostatnou obcou a konali sa doplňujúce voľby. Národná rada rozhodla o osamostatnení obce v roku 1997. Mestské zastupiteľstvo však s odčlenením nesúhlasilo, natiahlo sa to až do roku 2000, keď súhlas prešiel.
Lackovce v minulosti existovali ako samostatná obec, v roku 1971 ich pričlenili k Humennému a stali sa mestskou časťou. Ešte skôr sa od mesta odčlenil Jasenov. „Naši obyvatelia videli, že obec sa začala rozvíjať, gazdovať na svojom a rozhodovať samostatne o tom, čo potrebuje. V mestskom zastupiteľstve sme mali dvoch poslancov. Čo už len tí zmohli pri toľkom počte? Mali sme síce zavedený plyn aj obecný vodovod, ale chýbali nám kultúrny dom, dom smútku, na cintoríne si hroby v prípade potreby kopali samotní obyvatelia, nemali sme poriadne cesty, pozemky neboli vysporiadané,“ približuje starostka.
Za odčlenenie bojovali aj petíciou. Vytvoril sa petičný výbor, ktorý žiadal odčlenenie obce. Najaktívnejšími iniciátormi boli Alexander Koval a František Mašlej. Zorganizovalo sa aj referendum, väčšina sa vyjadrila k odčleneniu kladne.
„Na zasadnutí mestského zastupiteľstva som prosila poslancov, aby nám mesto dalo na štart aspoň to, čo za nás dostávalo na podielových daniach, na daniach z nehnuteľností, čo bolo asi 200-tisíc vtedajších slovenských korún. Poslanci s tým však nesúhlasili, vyčlenili nám len 50-tisíc. K tomu sme dostali do majetku obce nefunkčný traktor, starý počítač, nejaký nábytok, kosačku, plechovú autobusovú zastávku. Lávka cez Cirochu bola naša, mali sme ju v majetku. Keďže sme nemali ani kultúrny dom, ani obecný úrad, úradovňu sme si zriadili v materskej škole. Obecná miestnosť mala dvadsaťpäť metrov štvorcových. Tak sme začínali, mali sme deväť poslancov. Keď sme chceli usporiadať nejakú akciu, povedzme Deň matiek, úctu k starším, vypratali sme herňu v materskej škole a zišli sme sa tam,“ uzatvára Ľuboslava Hofericová.
