Progresívne Slovensko si vypýtalo facku a dostalo ju
Autor je publicista.
Výročie 17. novembra je istým spôsobom mrzuté, lebo niečo treba robiť. Minulý rok to vyriešil Robert Fico v Poprade, ale tento rok to neplatí. Progresívne Slovensko sa teda pokúsilo obrátiť opozičný stôl, ale dopadlo to tak, že ostatní mu ten stôl rovno prevrhli. Treba povedať, že očakávane a akýkoľvek iný výsledok by bol zázrakom.
Ak si facku vypýtate, tak ju aj dostanete. Otázka je, či sa z toho poučíte.
Tri muchy jednou ranou
Minulý rok získal 17. november neočakávaný zmysel. Postaral sa o to študent menom Muro a rovnako aj Robert Fico, ktorý sa popradským študentom podujal vysvetľovať, že ničomu nerozumejú. Výsledkom bola mobilizácia a zhromaždenia po celom Slovensku. Desaťtisíce ľudí vyšli do ulíc, aby si pripomenuli 17. november, ale predovšetkým, povedzme si pravdu, aby protestovali proti Robertovi Ficovi. Výročie bolo len veľmi vhodným vehikulom. Motiváciou aj cieľom bol Fico.
Bola to však jednorazová záležitosť. Nikto predsa nemôže očakávať, že každý rok sa niekedy pred 17. novembrom udeje niečo, čo nás všetkých naštve. Po roku sme sa teda vrátili tam, kde sa pred výročím Nežnej revolúcie nachádzame za bežných okolností. Niečo treba robiť, a to niečo očakávame od politikov. Otázka je, kto a ako to urobí. Teda, kto si ten 17. november privlastní, veď nie tak dávno sa o to snažil aj Fico. Je to strategický politický súboj.
Na jednej strane máme Igora Matoviča, ktorý si, ako obvykle, zarezervoval námestia, lebo odkaz 17. novembra asi spočíva v manickom vykrikovaní o tom, kto všetko to kazí. Na druhej strane máme blížiace sa voľby a opozíciu, ktorá čelí morálnej povinnosti zostaviť ďalšiu koalíciu. No a na tretej strane máme voličov opozície, ktorí apelujú práve na tú morálnu povinnosť a hovoria, že opozícia sa má spojiť.
Tu vstupuje do hry Progresívne Slovensko, ktoré chcelo zabiť tri muchy jednou ranou: vystúpiť v logickej úlohe zjednocujúceho lídra opozície, Matoviča prizvať, ale zároveň ho čo najviac rozriediť, a spojiť opozíciu. Správne to opísal Peter Tkačenko: Progresívne Slovensko sa pokúsilo obrátiť opozičný stôl a diktovať podmienky. Na zhromaždenia pri príležitosti 17. novembra pozvalo taký dlhý zástup politikov, že by ste ich všetkých nevedeli ani vymenovať. A presne tak to aj dopadlo.
Obracanie stola a jeho následky
Ako prví začali hundrať nespokojní voliči: tí síce na jednej strane hovoria, že morálna povinnosť velí spájať sa, ale keď na to spájanie príde, zrazu začnú protestovať, že s týmito nie, s hentými tiež nie, no a s tými tretími už vôbec.
