Trénuje, kým ostatní ešte spia. Slovák dáva o sebe vedieť na maratónoch v zahraničí
Tomáš Michalec vymenil horskú cyklistiku za beh, aby zefektívnil svoj tréning a nemusel úzkostlivo riešiť životosprávu. Dnes má na konte viaceré štarty na veľkých maratónoch v Berlíne či Palerme a preteká vo farbách Maratón klubu Rajec.
Od základnej školy sa venoval horskej cyklistike a neskôr ju chcel robiť výkonnostne, čo sa ukázalo ako finančne náročné. Postupne prešiel k behu, ktorý bol preňho efektívnejší. Inšpiroval ho aj brat, ktorý už behával. Dlhé roky nemal športové hodinky ani si neviedol záznamy o výkonoch. Prelomovým podujatím bol pretek v Šuji pri Rajci, kde skončil druhý.
V Rajci odbehol v roku 2010 svoj prvý polmaratón a o rok neskôr prvý Rajecký maratón. Neskôr začal trénovať s Rasťom Kalinom a klub ho zaregistroval. Ako približuje, na väčšinu bežných pretekov sa dá prihlásiť bez registrácie, no na majstrovstvá Slovenska a oficiálne vyhodnotenie je registrácia v klube povinná.
Ročne absolvuje zvyčajne jeden väčší maratón v zahraničí, štyrikrát bežal v Berlíne a viackrát v Palerme. Občas sa zúčastní aj maratónov v Poľsku alebo Česku. Organizačne podľa neho stoja Bratislava aj Berlín na vysokej úrovni, no Berlín je neporovnateľne väčšie podujatie a celé mesto maratónom žije.
Systematická príprava na veľké ciele trvá približne 10 až 12 týždňov. Približne polovica roka sa nesie v znamení prísne štruktúrovaných tréningov, zvyšok sezóny trénuje voľnejšie. Štartovné na polmaratón či maratón sa dnes pohybuje od 50 do 200 eur, v Berlíne či New Yorku aj 200 až 300 eur, k tomu treba pripočítať cestovanie a ubytovanie. Finančnú podporu klubu v minulosti požiadal, aby radšej investovali do rozvoja komunity a podpory mládeže v Rajci.
Trénovať mládež odmieta. Trénerstvo je podľa neho vedný odbor, ktorý sa dlhé roky študuje, a neodborným prístupom by mohol deťom spôsobiť zranenia alebo v nich vyvolať nechuť k športu. Záujemcom preto odporúča skúseného trénera so vzdelaním.
Vníma, že výkonnostne zameraných ľudí pomaly ubúda. Najpodstatnejšie je podľa neho, aby sa ľudia neustále hýbali, bez ohľadu na to, či odbehnú maratón za tri, štyri alebo päť hodín. Moderné technológie a doplnky podľa neho nezabezpečia rýchlejšie priemerné časy, pretože väčšina ľudí trávi osem až deväť hodín denne v zamestnaní a venuje sa rodine. Na Slovensku nemáme plných profesionálov, aj najrýchlejší maratónec funguje v Banskej Bystrici ako lekár.
Jeho rutina stojí na rokoch budovania návykov. Behává výlučne skoro ráno pred odchodom do práce. Vstáva okolo 4:15, nachystá raňajky sebe a synovi, vypije kávu a vybieha. Po návrate sa najedá, osprchuje, odvezie syna do škôlky a ide do práce. Maximálne tri až štyrikrát do týždňa zaradí strečing a jemné core cvičenia. Podpora rodiny je podľa neho kľúčová, manželka ho na pretekoch sprevádza a pozná ľudí z komunity.
Zahraničných momentov si najviac váži tretie miesto na maratóne v Palerme, kde ho predbehli iba dvaja keňskí pretekári, a Skopje v roku 2019, kde zabehol čas pod 2:45 a prvý raz sa kvalifikoval priamo do Berlína. Zo slovenských podujatí sú jeho srdcovkami Rajec a Bratislava. Zažil aj kurióznu situáciu, keď si na polmaratón v Liptovskom Mikuláši zabudol doma kraťasy a náhradu zháňal v obchode.
Veľké preteky s tisíckami účastníkov absolvuje zväčša dvakrát do roka, jeden na jar a jeden na jeseň. Ostatné štarty sú na lokálnych podujatiach, ktoré majú podľa neho najautentickejšiu atmosféru. Bežecká komunita je podľa neho neuveriteľne prepájajúca.
Na záver zdôrazňuje zdravie, ktoré je extrémne pominuteľné. Šport a kluby podľa neho formujú komunitu a učia disciplínu a zodpovednosť, preto by nemali byť len tolerované, ale zo strany štátu systematicky podporované. Okrem financií je podstatná infraštruktúra – v Žiline existuje voľne prístupná atletická dráha a pri Bytči bezpečná cyklotrasa. Takéto podmienky by mali byť dostupné aj v najmenších obciach.
