Krajina, kde už predvčerom bolo neskoro
Človek cestuje zo Starej Ľubovne a zistí, že Slovensko vyzerá ako niečo, čo tu niekto zabudol v daždi. Alebo ako niečo, čo bolo zverené do rúk ľuďom, ktorí si mýlia správu vecí verejných s demoláciou.
Hovorievalo sa, ba trochu to tak aj bolo, že kultúra je základom štátu. Pozorujúc však toto bizarné slovenské ľudové laboratórium, musí premáhať príčetného našinca takmer estetická zúrivosť.
Bývalá televízna redaktorka, ktorá zasadla na ministerské kreslo, s gráciou parného valca najskôr zdemolovala kultúrne inštitúcie. Zdá sa však, že žijeme v krajine nekonečných možností a nedostatku súdnosti. Z demolátorky kultúry sa stala vicepremiérka a najnovšie sa uvažuje aj o tom, že by mala viesť ministerstvo životného prostredia.
Zveriť prírodu niekomu, kto predtým premenil kultúru v krajine na spálenisko, si vyžaduje zmysel pre absurdné divadlo. Vicepremiérka, ministerka kultúry, ministerka životného prostredia. Jeden deň riadiť orchestre, druhý deň vládu a tretí stromy.
Nič nezvyčajné. Pán premiér, nejeden Slováčisko sa pri pohľade na zdemolované polia, schátrané pamiatky a unavené tváre ľudí pýta: Čo ste to vlastne urobili? Ale otázka je to naivná. Len ste aplikovali pravdu, že moc nepotrebuje rozumieť tomu, čo riadi. Stačí, ak to vlastní.
Ľudia v Pezinku stoja deň čo deň na peróne a tešia sa, ak sa zmestia, do vlaku a odídu do roboty. A nielen v Pezinku. Za oknom sa odvíja film. Žánrovo ide o postapokalyptickú selanku. Krajina, ktorá vyzerá tak unavene, akoby ju celú noc niekto ťahal za vlasy po blate a ráno jej namiesto ospravedlnenia podal do ruky štátnu vlajku.
Demolácia kultúry je namáhavá práca. Nie je to len tak prísť, škrtnúť perom, zavrieť inštitúcie, vyhlásiť divadelníkov za nepriateľov štátu a urobiť z národného dedičstva pobočku pre vlastné mindráky. To si vyžaduje talent a systematickosť. Keď sa vám však podarí kultúru zrovnať so zemou, čo urobíte ako ďalší krok? Prirodzene, stanete sa vicepremiérkou. Lebo kto iný by mal viesť exekutívu než človek, ktorý dokázal, že pod jeho rukami nerastie ani tráva?
Keď zničíte kultúru, zostane len príroda. A keď dorazíte aj prírodu, zostane vám politická moc. Vákuum. A vo vákuu sa vládne najlepšie, pretože tam nekladie odpor vôbec nič. Ani rozum, ani fakty, ani verejná mienka.
Každá cesta naprieč Slovenskom je fascinujúca štúdia o tom, koľko toho jedna krajina dokáže uniesť bez toho, aby sa prepadla do stredu Zeme. Vlak prechádza dedinami, ktoré vyzerajú, akoby tam život zastal niekde v 70. rokoch a zabudol tam zopár starých ľudí, troch túlavých psov a bilbordy s tvárami tých, čo im sľubujú svetlú budúcnosť.
Sivá farba. Sivá na stenách, sivá na cestách plných výtlkov, sivá v očiach ľudí, ktorí stoja na nástupištiach s igelitovými taškami a hľadia do prázdna. Toto je chudoba, ktorá nekričí. Len tak ticho, vytrvalo smrdí lacným tabakom a vlhne. Chudoba, kde najväčšou kultúrnou udalosťou týždňa je otvorenie nového diskontného reťazca.
Do tejto reality prichádza správa, že tá istá dáma, ktorá ešte včera čistila galérie od dekadentného umenia, možno bude bdieť nad čistotou našich vôd a lesov. Človeku sa žiada smiať, ale smiech je v strednej Európe nebezpečný, hrozí pri ňom, že si zahryznete do jazyka.
Krajina potrebuje lekára, nie patológa. Lesy na severe sú vysekané s takou krutosťou, až to vyzerá tak, že nová ministerka životného prostredia začala s výkonom funkcie už v predstihu a s motorovou pílou v ruke. Polia zarastené burinou, fabriky sú buď zatvorené, alebo prerobené na logistické parky, kde unavení ľudia za minimálnu mzdu prekladajú škatule z jedného kamióna do druhého. Toto je tá suverénna, hrdá krajina? Tento skanzen premárnených šancí?
Urobili ste z vládnutia frašku, v ktorej diváci nielenže platia vstupné, ale na konci ich ešte aj zbijú palicami. Vzali ste krajinu, ktorá mala potenciál byť niečím viac než len montážnou halou a lacnou nocľahárňou, a premenili ste ju na svoje súkromné ihrisko, kde pravidlá určuje miera vašej bezohľadnosti.
Pohľad zo Starej Ľubovne smerom na západ je pohľadom na územie, kde sa experimentuje s ľudskou trpezlivosťou. A výsledok experimentu je jasný: trpezlivosť je nekonečná, krajina je zdemolovaná.
