Hrdosť vs. Hanba: Politická Identita Slovenska
V súčasnej dobe cítim rozpor medzi hrdosťou a hanbou, ktorý ma prenasleduje pri pohľade na slovenskú politickú scénu. Ide mi o pocit, ktorý sa vzťahuje na náš štát a jeho politických predstaviteľov, nie o úspechy našich umelcov či športovcov. Tých, bohužiaľ, máme čoraz menej, a ich medzinárodná reprezentácia sa často deje pod vlajkami iných krajín, najčastejšie pod českou. Tento trend vyvoláva otázku, akú reputáciu a obraz krajiny prezentujú naši politici a političky vo svetle súčasnej doby.
Spomínam si na časy, keď som bol hrdý na Československo – hlavne na Alexandra Dubčeka, ktorého meno bolo spojené s pokusom o reformu socializmu počas krátkeho politického odmäku v roku 1968. Naša krajina bola vtedy obdivovaná a rešpektovaná aj za hranicami. V lete toho roku sme mohli s rodinou vycestovať do Rakúska a každý, koho sme tam stretli, obdivoval naše úsilie o zmenu. Tento pocit bol nezabudnuteľný a osviežujúci.
Uplynulo mnoho rokov, kým sa opäť objavil dôvod na hrdosť, a to v súvislosti s Nežnou revolúciou a so osobnosťou Václava Havla. Poznanie, že aj Svetovi sú naši reformátori, ako Mikhail Gorbachev, považovaní za dôležité postavy, mi dávalo pocit, že sme súčasťou niečoho významného.
Na súčasnej scéně je však znepokojujúce, že namiesto hrdosti pociťujem skôr hanbu. Do popredia vychádzajú správy o zmätkoch vo vedení krajiny a obvineniami, ktoré sa riešia s veľkým dôrazom na osobnú ambíciu a mocenské hry. Prichádzajú vysoké obavy z toho, kam tento štát smeruje a akú medzinárodnú reputáciu mu vytvárame. To všetko prispieva k môjmu pocitu, že sa Slovensko ocitá v nezávideniahodnej situácii.
V dôsledku všetkých týchto premien a nedorozumení, otázka zostáva: Sme naozaj odsúdení na to, aby sme sa za našich predstaviteľov hanbili? Čo je potrebné zmeniť, aby sa znovu nastolil pocit národnej hrdosti? Môžeme si opäť dovoliť cítiť sa dobre vo vlastnej koži ako obyvatelia Slovenska? Tieto otázky ostanú v našich mysliach, pokiaľ nenastanú zásadné zmeny v politickej sfére.
