Čo by som si prial, keby som bol Robertom Ficom?
Je čas pripraviť sa na porážku. Keby som bol Robertom Ficom, tušil by som, že som túto krajinu vybýval až po hranicu znesiteľnosti – ekonomicky, politicky aj morálne. Samozrejme, nehanbil by som sa za to. Ľudia ako Robert Fico sa nenechajú obmedzovať morálnymi dilemami. Radšej kalkulujú, ako zo situácie vyjdú čo najlepšie.
Do volieb zostáva niečo viac ako rok. Žiadny zázrak nepríde (ľudia ako Robert Fico zázraky sľubujú, no nie sú naivky a neveria v ne). Krajina pôjde dole vodou a prejaví sa to na preferenciách vládnych strán. Šanca, že po voľbách dajú dokopy väčšinu, sa blíži k nule. Povážlivo sa znižuje aj šanca na väčšinu s podporou krajne pravicovej Republiky. Je čas pripraviť sa na porážku.
Čo by som si v takejto situácii prial, keby som bol Robertom Ficom? Predovšetkým – hospodárska situácia krajiny by mi bola ukradnutá. Do volieb to treba doklepať, nasľubovať a rozdať, čo sa dá (a omnoho viac), splácať to bude nasledujúca vláda. Ak bude nevyhnutnú a bolestivú konsolidáciu verejných financií ospravedlňovať zlyhaniami súčasnej Ficovej vlády, najľahšie to bude hodiť zas na „Matoviča, Hegera a úradnícku vládu prezidentky“. Voliči už zhltli aj väčšie nezmysly.
Okrem prázdnej štátnej pokladnice a rastúceho dlhu by som budúcej vláde nechal záväzky, ktoré bude ťažké splácať. Veľké investičné projekty a nákupy. K tomu by som prihodil nevýhodné zmluvy, z ktorých je ťažké vycúvať. Nezabúdajme na rastúci investičný dlh. Ten zabezpečí prakticky permanentnú krízu vo verejných službách a kolabujúcu infraštruktúru. Nech sa obracajú, keď ma chceli vymeniť.
Treba tiež minimalizovať riziko, že budúca vláda bude problémy skutočne riešiť. Najlepšou zárukou bude permanentná nestabilita – ak už nedokážem vyhrať, aspoň zabránim vo výhre iným. Vďaka rastu extrémistickej Republiky sa priestor na vytvorenie demokratickej väčšiny utešene zužuje. Pravda, hlasy berú aj mne, to však teraz nie je prvoradé. Nesnažíme sa o výhru, len o čo najmenej bolestivú prehru.
Popri tom potrebujem politickú scénu čo najviac rozdrobiť. Ideálni sú politici, ktorí už viackrát ukázali ochotu v mene individuálneho záujmu potopiť spojencov. Ak sa do parlamentu nedostanú, aspoň odčerpajú nejaké hlasy. Ak áno, ich nafúknuté egá, neschopnosť spolupracovať, populizmus a vydierania budú zárukou permanentnej nestability. V ideálnom prípade sa to skončí ako v rokoch 2020 až 2023: hádky, paralýza, predčasné voľby. A nová šanca vrátiť sa k moci.
Poslušnosť prezidenta si nejako postrážime. Trochu zložitejšie to bude so spravodlivosťou. Za tri roky sme jej stihli rozbiť váhy, vyštrbiť meč, poviazať ruky aj nohy. To však nemusí stačiť a čas sa kráti. Ak o rok stratíme moc, v systéme je stále veľa ľudí, ktorí by nás mohli – z morálnych dôvodov či vypočítavosti – začať hnať na zodpovednosť. Beztrestnosť pre „našich ľudí“ je základným bodom vládneho programu vyhláseného na poľovníckej chate v Čifároch. Ak ich neochránime, mohli by začať spievať.
Systém už za ten rok nedokážeme ovládnuť, tak ho aspoň maximálne znefunkčnime. Podkopávajme posledné zvyšky viery v právny štát a rozbíjajme inštitúcie. Ak treba, pokojne poďme za hranicu ústavných pravidiel – dôsledky budeme riešiť potom. A možno vôbec. Nedokážeme odvolať generálneho prokurátora? Tak zvoľme nástupcu pred uplynutím jeho funkčného obdobia. Chaos a spory sú presne tým, čo potrebujeme. V takomto stave nezostane čas, energia a často ani vôľa na vyšetrovanie zneužitia moci či korupcie z minulosti. Kým sa ten bordel stačí upratať, uplynú dva-tri roky, a ľudia začnú kalkulovať s výsledkom ďalších volieb. Po nich bude viac času dokončiť započaté: spravodlivosti tie ruky a nohy definitívne dolámať.
Podmienkou funkčnosti tejto taktiky, samozrejme je, že sa po prestávke (ideálne kratšej ako štyri roky) dokážeme vrátiť k moci. Ako štvornásobný premiér s biednymi výsledkami viem, že to dokážem len rozoštvávaním spoločnosti. Neustálou polarizáciou, v ktorej je hlavným motorom voličského správania nenávisť. Čím dôležitejšia pre nich bude porážka „tých druhých“, tým menej sa budú pýtať na to, čo im vlastne prináša naše víťazstvo.
Keby som bol Robert Fico, viem, že sa musím stále viac opierať o céčkových a déčkových hráčov. Nehrám o víťazstvo, stačí mi permanentný pat. Aj za cenu hry plnej faulov a podvodov.
