Demokratickej superveľmoci by pozorovatelia mali ďakovať za bezpečnosť
Hoci štvrťstoročie od najkrvavejšej teroristickej udalosti v histórii USA sa rovná presne jednej desatine ich existencie, vzhľadom na frekvenciu globálnych bezpečnostných zmien sa to stále nezdá ako dostatočný odstup od 11. 9. 2001.
V komentároch pravidelne sa opakujúce výrazy ako Afganistan, Irak, Guantanámo, Patriot Act, Irán vytvorili dojem prevažne rezervovaného, ak nie rovno negatívneho vyznenia pietnych ceremónií, čo je veľmi nespravodlivé k demokratickej superveľmoci. Ktorej by, popri všetkých chybách a omyloch, pozorovatelia mali predovšetkým ďakovať za bezpečnosť, slobody a nezávislosť seba samých a krajín, ktoré reprezentujú.
Vďačiť možno práve tej „vojne proti terorizmu“, ktorá sa ani pri piete nezbavila takmer výhradne negatívnych konotácií. Dosť veľa z tej negativity ide na konto pitoresknej osoby súčasného prezidenta, avšak nepoložiť si pri tejto príležitosti štvrťstoročia aspoň otázku, či by sa svet nevyvíjal k (omnoho) horšiemu, je analytický lapsus, lebo existovali aj alternatívne scenáre.
Celkom príznačné je, že Trump sa na Ground Zero spolu so štyrmi ešte žijúcimi bývalými prezidentmi nevyskytol, prednosť dal menej symbolickému Pentagonu. Napokon, je celkom v poriadku, že v zmysle pokračovania vojny proti teroru spomenul napadnutie Iránu.
Čerstvá informácia, že v systéme podzemných tunelov na juhu Libanonu Hizballáh skladoval „značné množstvo“ zbraní iránskej proveniencie (už neskladuje, Izrael celých päť kilometrov tunelov vyhodil do vzduchu), je vhodná aktualizačná momentka k Iránu, ktorý po 25 rokoch zastúpil miesto Al-Káidy na čele globálneho teroru.
