V srdci divočiny: Brad Pitt bojuje o život, hereckým výkonom ho zatienil nemecký ovčiak
Vysadnú z hydroplánu, vybalia stan v zátoke a zapália oheň. Otvoria si prvé pivo, zatiaľ čo sa v pahrebe griluje čerstvo chytený losos. Túlia sa k sebe. Obaja sa potichu tešia, že sedia pri jazere na Aljaške, lebo tridsať rokov na to nebol čas.
Sú to dvaja vojnoví veteráni. Jedného v Afganistane postrelili do ramena, druhému museli amputovať nohu. Teda labku. Odin je totiž štvornohý veterán.
Brad Pitt sa vo filme V srdci divočiny vracia ako James Belmont, bývalý príslušník amerických špeciálnych jednotiek. Počas kariéry si síce nestihol založiť rodinu, no z vyslaní do Iraku a Afganistanu si domov odniesol vzácny dar – psa. James a Odin celé týždne trávia letmi hydroplánom ponad Aljašku, kam odišli hľadať pokojnejší život. Ďaleko od tráum, ktoré si so sebou zo služby v armáde ponesú už navždy.
Prvé scény filmu sú dokonalou idylkou. Lenže čo by to bolo za survival thriller, keby sa nič nepokazilo? Pitt uteká pred búrkou, dostane infarkt a s lietadlom havaruje v neprístupnom teréne. Prežijú James a Odin cestu do civilizácie? Alebo teda prežije ten pes?
Práve otázka, či nemecký ovčiak Odin prežije, sprevádzala režiséra Davida Ayera od prvého momentu, ako film oznámili. Verejnosť musel upokojovať, že pes nezomrie. Napokon to Ayera dohnalo až k tomu, aby hneď v prvej scéne tak trochu vyspoiloval, ako celá snaha o prežitie v aljašskej divočine dopadne.
V srdci divočiny neprináša revolúciu žánru, necháva skôr vyniknúť hercov. A nejde len o Pitta, ale najmä o štyroch nemeckých ovčiakov, ktoré si zahrali Odina. Kontrast úvodnej idylky a následnej katastrofy funguje výborne. Pitt haváriu prežil, z vody povyťahoval vybavenie, zaznačil si na mape trasu a plán bol na svete. Zásoby majú na pár dní a pred sebou 93 kilometrov cez divočinu.
V tomto bode však film začína pokrivkávať. Pitt kráča s vypätím všetkých síl, Odin je po havárii otrasený, a tak sledujeme lineárnu výpravu, ktorú každých pár minút preruší prekážka. Scenáru pomáha krása prírody – Aljašku pri natáčaní zastúpili hory Nového Zélandu. Ako päsť na oko však pôsobia stretnutia so zvieracími nástrahami, ktoré mohol Ayer vymyslieť aj inak než pomocou lacného CGI.
Do deja ešte vstupujú vojnové flashbacky. Odin si z Afganistanu odniesol ťažkú traumu, domov sa vrátil so zjazvenou tvárou a chýbajúcou labkou. Belmont tam stratil celú jednotku, pri akcii prežil ako jediný vojak. Miestami diváka skôr rušia a emocionálne manipulujú.
Film má však dva tromfy: Pitta a Odina. Natočiť survival thriller v lese s veteránom a psom v hlavnej úlohe je objektívne ťažký oriešok. Pitt sa nemal s kým rozprávať – v divočine neexistujú dialógy, napriek tomu to dávalo zmysel. Rozprával sa s Odinom aj sám so sebou, Odin odpovedal mimikou a činmi. Pri scéne, keď si dolámal ruku a musel si ju jednou rukou sám ošetriť, sme v kine ani nedýchali.
Bezchybne funguje hudba a zvuk. Keďže dialógov niet, sústredili sme sa na praskajúce konáre, hukot rieky, škrekot zvierat. Prekvapivo dobre fungovali aj náznaky nadprirodzenosti – Odin je predsa len severský boh.
Film v podstate funguje ako jedna veľká metafora o návrate z vojny, z pekla, ktoré obaja prežili. Zabudnúť sa nedá, dá sa to zvládnuť len spoločnými silami. V momente, keď v nás tesne pred koncom putovania pomaly narastala skepsa z prvoplánového scenára, nás film emocionálne rozsekal. Ayer zaužívanú žánrovú schému otočil naruby a aspoň trochu tak rozbil hollywoodsky koniec, ktorý sme všetci očakávali.
