Obec Valaškovce zmizla pred takmer 90 rokmi, jej príbeh zostal
VALAŠKOVCE/HUMENNÉ. „Som rodená Valaškovčanka, narodená v Humennom. Na Valaškovciach som bola počatá, mama ma odniesla do mesta pod srdcom,“ hovorí Ružena Žipajová, rodená Mudráková (88), jedna z najstarších Valaškovčaniek.
Narodila sa v roku 1938, necelý rok po tom, ako vyše tristo obyvateľov obce Valaškovce muselo ustúpiť vojenskému obvodu, opustiť svoje rodisko a presťahovať sa do nového domova.
Prečo práve na území Valaškoviec vznikol vojenský obvod, novinár Tomáš Vasilko, spoluautor knihy Osudy spod Vihorlatu, ktorú nedávno predstavili vo Vihorlatskej knižnici v Humennom, úplne presne v civilných archívoch nenašiel.
„Zistil som, že armáda vtedy chcela postaviť cvičisko na východe Slovenska, lebo tu nič nebolo. Traduje sa, že istý generál letel lietadlom ponad Vihorlat a uvidel tam krásnu planinu ideálnu na ostreľovanie. Čo však s dedinou Valaškovce? Riešilo sa to asi desať rokov, napokon sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. V januári 1937 sa ešte nevedelo, kam sa Valaškovčania presťahujú, a Vianoce toho istého roku už oslavovali v nových domovoch v kolónii v Humennom,“ hovorí Vasilko.
Prvá zmienka o Valaškovciach pochádza z roku 1621. „Bola to dedina pastierov. Hypotézy hovoria, že ju založili zbojníci, ktorí ušli a usadili sa v horách. Iní hovoria, že páni nariadili založiť tam dedinu, vybudovať koliby. Mohla to byť kombinácia oboch,“ vysvetľuje Vasilko.
Život v horskom prostredí bol ťažký. Zimy boli dlhé a kruté, sneh sa držal neraz až do apríla. „Ľudia pracovali na poli. Zbierali rôzne lesné plody, černice, maliny, borievky, huby a nosili ich do Humenného predávať na trh. Chodievali lesom do Modry nad Cirochou na vlak a odtiaľ do Humenného a rovnakou cestou naspäť,“ spomína Ružena Žipajová.
Pavlína Krompáková (88) spomína, že dva roky pred sťahovaním im pred Veľkou nocou zhorel dom. „Chytil sa od susedovho. V dome bol Janík, starší odo mňa, v kolíske, zachránili ho. Vyhnali von aj kravy, kone, dom zhorel do tla. Naši začali stavať nový dom, dokončili ho len pár mesiacov pred sťahovaním. Povedali im, že musia ísť preč, nedalo sa nič robiť,“ spomína.
Vasilko objavil list, v ktorom Valaškovčania písali ministrovi pre správu Slovenska Vavrovi Šrobárovi v roku 1919, že počuli, že sa bude prideľovať nová zem, a chcú, aby ich dedinu presťahovali. Splnilo sa im to o dvadsať rokov neskôr.
„Rodičia nemali proti sťahovaniu nič. Prišli do pekných nových murovaných domov s vodovodom, kanalizáciou, elektrinou, bol to veľký pokrok. Boli spokojní,“ hovorí pani Ružena.
Agáta Jakubová, spoluautorka knihy Osudy spod Vihorlatu, zmapovala dejiny gréckokatolíckej farnosti vo Valaškovciach. „Pre Valaškovčanov boli chrám a viera najdôležitejšie v živote. Boli pre nich všetkým,“ hovorí Jakubová.
Keď museli Valaškovčania opustiť svoje rodisko, nik sa neodvážil gréckokatolícky chrám, postavený v roku 1832, zbúrať. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia tam zriadili tankovú strelnicu, ale strely sa chrámu vyhýbali. Slúžil ako sklad terčov a umelého hnojiva pre vojenské lesy a majetky.
V roku 1997 sa obnovila tradícia odpustov so svätou liturgiou na Petra a Pavla. Domy armáda časom zbúrala.
„Mali by sme sa vracať k tomu, čo bolo pred nami, čo nám naši predkovia odkázali. Aj preto sme s Agátou Jakubovou napísali knihu, aby aj o 50 rokov niekto našiel informácie o Valaškovciach. Valaškovce už neexistujú, chcel som, aby sa na ne nezabudlo,“ uzatvára Vasilko.
