Najväčšiu moc nad vami má často úradník, nie politik
Dejiny, ako ich pozná väčšina z nás zo školy, sa sústreďujú na dátumy veľkých bitiek a životy významných osobností. Len veľmi málo sa pritom dozvedáme o živote obyčajných ľudí v ich každodennosti. Iný pohľad na dejiny ponúka kniha Dozerať a trestať od francúzskeho filozofa Michela Foucaulta, ktorý by sa práve v týchto dňoch dožil 100 rokov.
Foucaultov význam nespočíva len v novom pohľade na človeka, jeho identitu, poznanie, jazyk, slobodu či pravdu. Najvýraznejšiu stopu v dejinách myslenia zanechal svojím novým prístupom k moci.
Väčšina historických aj mnohé zo súčasných koncepcií moci vychádzajú z abstraktných definícií, zo stanovenia jej podstaty, z hľadania jej prirodzených základov alebo psychologických motívov. To však nie je Foucaultov prípad. Pomocou podrobných skúmaní rôznych oblastí ľudského života dospel k presvedčeniu, že neexistuje žiadna moc ako abstraktná, izolovaná substancia.
K moci pristupoval konkrétne a charakterizoval ju ako mocenské vzťahy, ktoré sa uplatňujú na všetkých úrovniach spoločnosti a jednotlivého človeka bez vopred predurčenej hierarchie. Zvláštnu pozornosť venoval malým, často nenápadným formám moci, ktoré sa nachádzajú v priamom kontakte s naším bezprostredným bytím – s našou telesnosťou a myslením. Sú to napríklad mocenské vzťahy na pracoviskách, úradoch, školách, v nemocniciach či na súdoch alebo vo väzniciach.
Mocenské vzťahy prenikajú do hĺbky celej spoločnosti, usadzujú sa v každom jej póre, na všetkých úrovniach, pričom neustále spolupôsobia s ostatnými sociálnymi vzťahmi. Z toho dôvodu i skúmanie mocenských vzťahov pokrýva mimoriadne zložitú oblasť, kde sa problematika moci prepletá s politikou, právom, morálkou, umením či vedou.
Foucaulta permanentne zaujíma otázka, ako moc preniká do najindividuálnejších, i tých najintímnejších sfér každodenného myslenia a bytia ľudí. Viac než poézia moci ho zaujíma jej próza, ktorá nás vytrháva z ilúzie, že nás, obyčajných ľudí, sa moc ani príliš netýka.
Vychádza z často prehliadanej skutočnosti, že radový občan iba zriedkavo prichádza do priameho styku s mocou na vyšších stupňoch hierarchie. Zato takmer každodenne sa stretáva s mocou na jej nižších poschodiach – ako občan na úradoch, ako pracujúci v zamestnaní, ako žiak či študent v škole, ako pacient v nemocnici. Tým má pre každého z nich oveľa závažnejší a niekedy i nebezpečnejší dosah než vzdialená štátna politika či mocenské hry politických elít.
A to nielen preto, že pôsobí zdola a bezprostredne, ale hlavne preto, že sa dotýka základných ľudských potrieb, ako je myslenie, poznanie, reč, pravda, sloboda, zdravie, ľudská dôstojnosť, rodina, sex, o ktorých píše Foucault. Ale aj práca, bývanie, živobytie či sociálne vzťahy.
Foucault tak akoby naruby obracal celú mocenskú pyramídu. Ak si mnohí myslia, že čím vyššie stojí moc, tým je automaticky silnejšia, a že najväčšiu moc v štáte majú prezidenti, premiéri či ministri, Foucault tvrdí, že to nemusí byť vždy pravda. Najväčšiu moc nad nami v konkrétnej situácii môže mať radový úradník, policajt alebo lekár či zdravotná sestra, ktorá tu môže byť takmer absolútna.
V spojitosti s každodennosťou sa Foucault snažil špecifikovať i každú formu a prejav moci. To, čo spája všetky formy a prejavy moci, je ich schopnosť zásadným spôsobom určovať správanie ľudí. Ako to výstižne vyjadril americký politológ Robert A. Dahl, núti ich konať tak, ako by bez mocenského pôsobenia a tlaku nekonali.
Takýto nátlak v modernej spoločnosti je spravidla nenásilný. Viac než moc ako sila tu vládne moc normy, teda etických, právnych, náboženských či vedeckých pravidiel, ktoré sa presadzujú prostredníctvom zvykov, zákonov, rituálov či verejnej mienky. Normy nám predpisujú a často si aj vynucujú, čo smieme či nesmieme robiť, ako máme či nemáme myslieť alebo hovoriť a písať. Kto sa im nepodvolí, je zvyčajne trestaný odmietnutím, ignorovaním a v krajných prípadoch vylúčením zo spoločnosti.
Foucault na viacerých historických príkladoch dokazuje, že mocenské normy nielen niečo prikazujú, respektíve priamo zakazujú, ale tiež produkujú, tvoria spoločensky užitočného jednotlivca – raz poslušného, inokedy zase aktívneho a tvorivého, a najčastejšie jedného i druhého.
Moc je teda produktívna, ba do takej miery, že paradoxne produkuje i zdroje a sily odporu, revolty proti nej. Vďaka tomu sa podpisuje tiež na charaktere tohto odporu. Ak je moc mäkšia, i odpor voči nej býva spravidla miernejší. Ak je však moc príliš nevyberavá, násilná, takisto odpor býva zvyčajne tvrdý, nezmieriteľný.
