Z európskeho rozpočtu dostaneme menej, no netreba vyplakávať
Rokovania o sedemročnom európskom rozpočte sa komplikujú a dlho ťahajú už ako pravidlo. Rovnako je to aj s meškaním dohody. To, že sa európski lídri na minulotýždňovom summite nepriblížili k spoločnej pozícii, nie je samo osebe tragédiou.
Naposledy mala Európska únia dohodu o rozpočte s dostatočným predstihom v roku 2005. Júnový pokus sa vtedy nepodaril, no v decembri už dokázalo britské predsedníctvo sprostredkovať kompromis. Na konci dlhých rokovaní zohrala kľúčovú úlohu čerstvá kancelárka Angela Merkelová: súhlasila s vyšším rozpočtom a teda vyšším nemeckým príspevkom, a Poľsku posunula sto miliónov eur z alokácie, ktorú malo dostať Nemecko.
Potom to už išlo len horšie. Ďalšia politická dohoda prišla až vo februári 2013, v poslednom roku rozpočtového obdobia. V roku 2020 to bola ešte väčšia dráma. Rok predtým sa lídri nedohodli, prišla pandémia a rokovania o sedemročnom rozpočte sa premiešali s vytváraním špeciálneho protipandemického fondu financovaného zo spoločných pôžičiek. Politickú dohodu o štruktúre rozpočtu dosiahli lídri až v júli. Finálne jednomyseľné schválenie blokovali Poľsko a Maďarsko, ktoré nesúhlasili s podmieňovaním európskych peňazí právnym štátom. Ustúpili až na summite 10. až 11. decembra 2020.
Pri každom z posledných troch kompromisov bol zásadný postoj Nemecka. Buď bolo pripravené položiť peniaze na stôl, pričom si za to vyjednalo nejaké podmienky, alebo sa plne postavilo na stranu „šetrných“ a výsledkom bol nižší rozpočet. Naťahovanie času a zdržiavanie finálnej dohody nie je v tejto hre katastrofou, ale súčasťou taktiky.
To, že stále nemáme dohodu o rozpočte, nie je tragédia. Paniku netreba robiť ani v prípade, že nebude do konca roka. Dôležité je sledovať, či sa národné pozície aspoň ako-tak približujú. Tentoraz to nie je jednoduchá matematika: čím väčší rozpočet, tým väčší balík pre chudobnejšie regióny a farmárov. Diskusia sa vedie v troch rozmeroch: aký veľký má byť rozpočet, aký typ európskej dane či poplatku ho pomôže dofinancovať a ako rozdeliť výdavky medzi tradičné a nové priority.
Znamená to, že v diskusii nie sú dva jasne vyhranené tábory. Titulky v médiách sú plné „Priateľov kohézie“ a „šetrných krajín“, no v skutočnosti sú tu krajiny, ktoré chcú veľký rozpočet, no chcú ho dať viac na obranu a firmám, šetrní, ktorí chcú financovať najmä nové priority, krajiny, ktoré chcú peniaze na ochranu vonkajšej hranice, a tak ďalej. Diskusia je tak oveľa komplexnejšia, no zároveň dáva lepšiu príležitosť na „kompromisný balík“, v ktorom si každá vláda nájde niečo, čo dokáže voličom prezentovať ako brutálny úspech.
Znamená to, že sa netreba ponáhľať. Prvým testom sú francúzske prezidentské voľby v apríli a máji. Ak vyhrá Marine Le Penová, akákoľvek rozumná dohoda bude zložitá. Problémom môže byť aj Nemecko. V budúcom roku bude od apríla do jesene niekoľko krajinských volieb. Bez stabilného Nemecka sa európska dohoda bude hľadať ťažko. Ak sa chce Únia vyhnúť vážnej politickej kríze, politická dohoda o budúcom rozpočte by mala padnúť najneskôr začiatkom budúceho roka.
Väčším problémom je, že v čase, keď Únia potrebuje spoločné investície do rastúceho počtu priorít, schválený rozpočet bude výrazne okresaný. Komisia žiadala v návrhu takmer dva bilióny eur, čo je asi 1,26 percenta európskeho HDP. Z posledných piatich dohôd o viacročnom rozpočte sa dá usudzovať, že finálna dohoda bude o päť až desať percent nižšia. Írske predsedníctvo navrhlo pred summitom osempercentné zníženie sumy. To, že ho Nemecko a ďalšie „šetrné“ krajiny tak ostro odmietli, je skôr dôsledkom toho, na čom chcel Dublin šetriť: poľnohospodárstvo a regióny by stratili len tri percentá z rozpočtu navrhnutého eurokomisiou, šetrenie by sa tak dotklo najmä nových priorít.
Znamená to, že ak do rokovaní nevstúpia nečakané politické faktory, výsledný rozpočet Únie bude niekde na úrovni 1,15 percenta HDP jej krajín. Keďže časť z peňazí pôjde s najväčšou pravdepodobnosťou na splácanie pandemických pôžičiek, reálne výdavky sa priblížia k jednému percentu HDP. A veľkí čistí prispievatelia budú tlačiť na to, aby tradičné priority, teda poľnohospodárstvo a súdržnosť, znášali férovú časť škrtov.
Slovensko teda dostane z budúceho európskeho rozpočtu menej než v minulosti. Skôr ako začne nariekať a sťažovať sa na „nesolidárny Brusel“, malo by si uvedomiť, že jeho problémom nie je, že by od Únie dostávalo málo peňazí. Je ním neschopnosť využiť ich efektívnym spôsobom. Fafokany a Roškovej „farmárske“ dotácie na betónové plochy sú len vrcholom ľadovca. Pod ním sú miliardy eur, ktoré sme prejedli alebo nimi suplovali chýbajúce národné peniaze namiesto toho, aby sme ich rozumne investovali.
