Stávka na Trumpa Ficovi nevychádza
Robert Fico má rád politické víťazstvá, najmä tie, ktoré môže vyhlásiť ešte pred ukončením zápasu. Vo februári 2025 po politickej reality šou v Bielom dome s Volodymyrom Zelenským oznámil, že v tenisovej štvorhre prezidenti Trump a Putin vyhrávajú nad prezidentom Zelenským a Európskou úniou 6:0, 6:0, 6:0.
Zelenskyj mal podľa neho prísť o územie aj politickú budúcnosť a Európa iba bezmocne asistovať. Slovenský premiér pritom neskrýval, komu drží palce. Lenže hralo sa ďalej. Európska únia, Británia, Kanada a ďalšie štáty Ukrajinu neopustili.
Teraz prišla ďalšia správa, ktorú si slovenský premiér do svojho športového komentára zrejme nezapracoval: americkí voliči pripravili Trumpovým republikánom porážku a demokrati získali obe komory Kongresu. Nie je to koniec Trumpa ani jeho zahraničnej politiky. Prezidentova diplomacia a značná časť obchodných a bezpečnostných právomocí sa neodvíjajú od každého hlasovania v Kongrese. Od 3. januára však bude čeliť demokratickej Snemovni reprezentantov aj Senátu, ktoré môžu skúmať jeho rozhodnutia, blokovať rozpočty a klásť otázky o zahraničných dohodách.
Americký volič tak odmietol predstavu, že prezidentovi má patriť voľná ruka. Dôrazne požiadal, aby bola pod prísnou kontrolou. Pre Fica je to nepríjemné vytriezvenie z viery, že stačí spoľahnúť sa na jedného mocného muža.
Obdiv k dvom frajerom, ktorí kašlú na svet
Pred necelým mesiacom zase oslavoval dvoch „frajerov“. Trump oznámil dohodu s Putinom o dodávkach ruskej nafty a Fico jasal, že americký a ruský prezident kašlú na svet, hľadia na svoje záujmy a Európa sa vraj necháva zväzovať sankciami a moralizovaním.
Zvláštne chápanie frajeriny, keď Rusko vedie útočnú vojnu a príjmy z energetiky pomáhajú financovať jeho rozpočet. Ak Washington uľahčuje obchod s ruskými palivami, je namieste skúmať jeho hospodárske dôvody a právne hranice, nie vyhlasovať triumf nad Európanmi, ktorí sa snažia agresora pripraviť o zdroje na pokračovanie vojny.
Ficova stávka však nie je iba na lacnú ropu. Je predovšetkým stávkou na mocenskú dohodu Trumpa s Putinom. V jej najhoršej podobe by sa Ukrajina mala zmieriť s územnými stratami a obmedzenou suverenitou, zatiaľ čo Európa by platila jej rekonštrukciu po ruskom vojnovom pustošení a znášala bezpečnostné dôsledky. Žiadna takáto konečná dohoda zatiaľ, našťastie, neexistuje.
No americký tlak na Kyjev a rokovania o obnovení hospodárskych vzťahov s Moskvou ukazujú, prečo nemožno rozhodovanie o európskej bezpečnosti prenechať dvom prezidentom. O Ukrajine sa musí rokovať s Ukrajinou. O európskej bezpečnosti aj s Európou. A bezpečnosť Ukrajiny je aj záležitosť bezpečnosti Európy.
Nie je pravda, že Európa zostala pri kurtovej čiare s uterákom. Únia schválila pôžičku Ukrajine 90 miliárd eur na roky 2026 a 2027, z toho 60 miliárd na obranu. Európske štáty posilňujú zbrojnú výrobu, protivzdušnú obranu a vlastnú schopnosť konať. Je to nedostatočné a pomalé, ale rozhodne to nie je bezmocnosť, ktorú Fico Ukrajincom a Európanom s takou chuťou predpovedal.
Trumpova politika proti európskej integrácii
Trumpova politika pritom ohrozuje európske záujmy na viacerých frontoch. Clá môžu poškodiť automobilový a strojársky priemysel, od ktorého závisí aj Slovensko. Washington tlačí proti európskym pravidlám pre technologických gigantov. Spornou sa stáva predvídateľnosť amerických bezpečnostných záväzkov a dodávok zbraní.
