Merzova podmienka a Ficova hlúposť
V žiadnom zákone nie je napísané, že za európske peniaze – najmä peniaze z členských krajín, čo znamená priamo či nepriamo peniaze od európskych, a teda aj slovenských občanov a firiem – sa majú stavať cesty a železnice v krajine, ktorá za viac ako dvadsať rokov existencie nedokázala spojiť slušnou cestou svoj východ so západom a železničné trate sa jej rozpadávajú.
Je to dosť triviálne konštatovanie, ale podľa všetkého potrebné. Lebo my sa často tvárime, že máme neodňateľné právo, aby európske miliardy financovali naše poľnohospodárstvo, regióny, vzdelávanie, vedu a výskum, ochranu životného prostredia či najnovšie zbrojovky. V skutočnosti je to všetko výsledok politických dohôd, z ktorých mnohé sa uzatvárali dávno pred naším vstupom do Európskej únie. Pomoc zaostávajúcim regiónom sa zavádzala postupne v 70. až 90. rokoch, v reakcii na rozširovanie Európskych spoločenstiev a dotváranie jednotného trhu. Prví študenti vycestovali do zahraničia cez program Erasmus v roku 1987. Priame platby farmárom boli zavedené v 90. rokoch. A tak by sme mohli pokračovať dlho.
V lepšom prípade boli rozhodnutia, kam investovať európske peniaze, motivované dohodou na spoločnom európskom záujme. V horšom prípade bola za nimi schopnosť presadiť si egoistický národný záujem. Ale vždy boli výsledkom politickej dohody, ktorá sa môže meniť, keď sa menia okolnosti a záujmy. V novembri 2026 nemecký kancelár tvrdí, že budúci viacročný rozpočet Únie by mal obsahovať „riešenie, ktoré podporia všetky členské štáty a ktoré Ukrajine poskytne dlhodobú a bezpečnú finančnú perspektívu od roku 2028“. Bez toho je pripravený rozpočet vetovať. Slovenský premiér účasť Slovenska na akejkoľvek pomoci odmieta a pripája, že je tiež pripravený rozpočet vetovať. Forma Ficovej reakcie bola trápna, kontraproduktívna a všetko dôležité o nej už trefne napísal Peter Tkačenko. Oplatí sa však pridať pár slov k meritu sporu: či pomoc Ukrajine súvisí s európskym rozpočtom, ako by sa mohol spor vyriešiť a čo sa stane, ak sa nevyrieši.
Ukrajina ako európsky záujem
Európska únia, vrátane Slovenska, odsúdila útok Ruska na Ukrajinu ako nelegálny. Zároveň vedie s Ukrajinou rokovania o vstupe do Únie – opäť s podporou všetkých členských krajín, vrátane Slovenska. Ak si odmyslíme morálku, schopnosť Ukrajiny ubrániť sa ruskej agresii a dosiahnuť spravodlivý a stabilný mier je tak európskym záujmom najmenej z dvoch dôvodov. Prvý je priamy: hovoríme o obrane suverenity, slobody, demokracie a bezpečnosti krajiny, s ktorou už teraz máme množstvo ekonomických a politických väzieb. A ktorá by sa mala stať súčasťou nášho európskeho klubu. Nepriamy dôvod je dôležitejší pre východ než pre západ európskeho kontinentu: suverénna, demokratická a bezpečná Ukrajina, ktorá je súčasťou európskych ekonomických a bezpečnostných štruktúr, je najlepšou zárukou proti veľmocenským chúťkam Ruska.
Obrana Ukrajiny je teda európskym záujmom, do ktorého by sme mali spoločne investovať. Nie je to nijako „nehorázna“ požiadavka. Európsku krízu Únia rieši (aj) európskymi peniazmi. Z praktických dôvodov je lepšie, aby tieto investície nepochádzali priamo z európskeho rozpočtu, ale zo samostatného fondu. Tak ako počas tzv. dlhovej krízy (euroval), pandemickej krízy (NextGenerationEU, ktorý z požičaných peňazí financoval Plán obnovy) a najnovšie bezpečnostnej krízy vyvolanej ruskou agresiou (spoločné pôžičky na obranné investície a pôžička pre Ukrajinu). Peniaze na tieto „mimoriadne situácie“ treba niekde zohnať. Za pôžičky ručia členské krajiny individuálne alebo spoločne. Buď rozpočtom Európskej únie, alebo záväzkom všetkých členských krajín.
Dlhová kríza, pandémia a spoločné obranné pôžičky ukazujú, že efektívnejšie je spoločné ručenie. Samozrejme, aj spravodlivejšie: nepriamu dividendu (či už vo forme zastavenia hospodárskej krízy, alebo väčšej bezpečnosti) užívajú všetky krajiny.
