Priviazaní k radiátoru: Kritika dnešnej detskej literatúry
Na detskom oddelení knižnice sa dennodenne stretávam s výberom literatúry, ktorý sa zdá byť čoraz horší. Prehliadame dielo, ktoré má potenciál formovať myslenie a predstavy našich detí, a to môže mať vážne následky. Požičané knižky, ktoré distribuuje, sú často s nízkou hodnotou a pýtam sa, čo si o nich naozaj myslím, keď si na ne spomeniem. Z pohľadu dospelého sa zdá, že sme svedkami brutálneho ataku na detské zmysly prichádzajúceho z preplnenej knižnice.
Jednoduché a neoriginálne knihy sa v súčasnosti predávajú ako horúce koláče. Deti sa ocitajú uprostred hluku a chaosu, ktorý narúša ich dôvtip. Únik do literárneho chaosu sa javí ako priamy vstup do lunaparku, kde sa gýč dostáva dovnútra nielen po zadných dverách, ale aj prostredníctvom obrovských marketingových stratégií. Dnes neprehliadneme gýč, ktorý sa prezentuje v očarujúcich obaloch a trblietajúcich sa obaloch komiksov.
Nielenže detská literatúra produkuje rôzne literárne fabriky s produktmi, ktoré sa zdajú byť akýmsi prefabrikátom. Tvorba ako je od Thomasa Brezinu patrí medzi najznámejšie, avšak postráda hĺbku a originálny príbeh. Jeho dielo môže byť vnímané skôr ako pásová výroba, pričom deti ho prijímajú s rovnakou mechanickou zotrvačnosťou, akou niektorí dospelí pozerajú nekonečné televízne seriály.
Podobné trendy vidno i u autorov ako David Walliams či Jeff Kinney, ktorých písania ponúkajú okamžité a plytké zábavné momenty, pričom nezachytávajú podstatu hodnotnej literárnej produkcie. Je znepokojujúce, že deti sa ocitajú v situácii, kedy zhltajú literárne skratky bez potreby zamyslieť sa. Rozšírený fenomén leporelového štýlu, ktorý zastupuje Marta Galewska-Kustra so svojou rozprávkovou sériou, tiež trpí deficitem literárnej hĺbky, prinášajúc iba povrchné zážitky.
Žáner fantasy sa rozrástol do rozmerov, ktoré hraničia s prázdnymi mýtmi a stereotypmi. V diele Ricka Riordana, kde antickí bohovia prežívajú v prostredí amerických tínedžerov, vidíme instantnú mytológiu, ktorá oslovuje deti, no obchádza skutočnú hĺbku a zložitosti týchto tradičných príbehov. V nasledujúcich rokoch nás zasypú mnohí autori, ktorí projektujú unifikované svety bez odhodlania čeliť pohnutkám a geometrii tínedžerských problémov.
Čo sa však stane, ak deti začnú vnímať svet skôr prostredníctvom obrázkov. Týmto spôsobom sa komiksy stali nástrojom literárneho fastfoodu. Séria Dava Pilkeyho, Dogman, napríklad, sa stala čistým gýčom s prvoplánovým humorom a absurdnými situáciami bez umeleckého nádychu či snahy o pravidelnú struktúru. Deti to ocenia, pretože spoločnosť im ponúka presne to, čo hľadajú – zábavu.
Problémy, ktoré sa týkajú dnešnej detskej literatúry, sa však neobmedzujú len na estetiku. Predstavitelia vydavateľstva, ktorí zjavne schádzajú na „zlatou baňou“ pri týchto knihách, len prehlbujú absenciu hodnoty a vedomia o literárnej kultúre. Kapitán Bombarďák a franšízy ako Minecraft tiež súčasne predstavujú vrchol tohto vizuálneho smogu, pričom utvrdzujú deti v ich preferenciách, ktoré sú od reality vzdialené.
Je načase položiť si otázku: Aká je alternatíva k tomuto trendu? Je možné vytvoriť literárne dielo, ktoré osloví deti bez toho, aby museli siahnuť k symbolom gýča a plytkých udalostí? Je potrebné hľadať spôsoby, ako poskytnúť kvalitnú literatúru, ktorá by deti oslovila a podnietila ich představivost, skôr než ich priviazala k radiátoru v vlastných myšlienkach.
